Ot­vo­re­ná oá­za po­ko­ja ale­bo zra­ni­teľ­ný cieľ? In­ci­dent v Petr­žal­ke ot­vá­ra té­mu bez­peč­nos­ti v chrá­moch

Prí­pad ozb­ro­jen­ca v kos­to­le má do­hru. Prí­pad 32-roč­né­ho Sa­mu­e­la, kto­rý upro­stred jú­na vy­de­sil ve­ria­cich v Kos­to­le Svä­tej ro­di­ny v Petr­žal­ke, keď v chrá­me mie­ril air­sof­to­vou puš­kou na svieč­ku, vy­vo­lal vl­nu dis­ku­sií. Ho­ci sa rých­lo uká­za­lo, že ne­šlo o te­ro­ris­tic­ký útok, ale o skrat mu­ža v hl­bo­kej osob­nej a psy­chic­kej krí­ze, in­ci­dent po­ot­vo­ril dô­le­ži­tú otáz­ku: Ako zais­tiť bez­peč­nosť na mies­tach, kto­rých hlav­nou pod­sta­tou je byť bez pre­sta­nia ot­vo­re­né pre ko­ho­koľ­vek? (BA24)

Pán fa­rár z Petr­žal­ky: Kvô­li zly­ha­niu jed­not­liv­ca chrám ne­zav­rie­me

Kos­tol Svä­tej ro­di­ny na Ná­mes­tí Já­na Pav­la II. je pre oby­va­te­ľov naj­väč­šie­ho slo­ven­ské­ho síd­lis­ka dô­le­ži­tým bo­dom – v ro­ku 2003 tu slú­žil om­šu sa­mot­ný pá­pež. Du­chov­ný správ­ca far­nos­ti, o. Ju­raj Vit­tek, hneď po in­ci­den­te ráz­ne od­mie­tol úva­hy o tom, že by sa dve­re kos­to­la ma­li pre ve­rej­nosť za­čať cez deň za­my­kať.

„Chcem, aby kos­tol bol úto­čis­kom pre oby­va­te­ľov Petr­žal­ky. A sa­moz­rej­me aj pre ľu­dí, ako je Sa­mu­el,“ vy­svet­ľu­je o. Ju­raj Vit­tek.

„V pod­sta­te po­čas ce­lé­ho dňa pri­chá­dza­jú ľu­dia do kos­to­la, kto­rý je pre nich oá­zou po­ko­ja a Bo­žej prí­tom­nos­ti upro­stred síd­lis­ka. Kvô­li pár ľu­ďom, kto­rí sa sprá­va­jú ne­dob­re, ur­či­te nech­ce­me zne­mož­niť os­tat­ným prí­stup.“

Pod­ľa ot­ca Vit­te­ka je rie­še­ním ta­kých­to si­tu­ácií ko­mu­nit­ná spo­lu­zod­po­ved­nosť: „Ak si nie­kto všim­ne po­doz­ri­vé ko­na­nie, ľu­dia ma kon­tak­tu­jú ale­bo sa ob­rá­tia na po­lí­ciu. Po­dob­né in­ci­den­ty sa mô­žu stať aj po­čas bo­ho­slu­žieb. Vte­dy je po­treb­né, aby za­siah­li pria­mo ve­ria­ci, keď­že kňaz sa ve­nu­je li­tur­gii a všet­ko si ne­všim­ne.“

Ar­ci­die­cé­za sta­vi­la na štan­dard, štát schvá­lil no­vú kon­cep­ciu

Kým far­nos­ti rie­šia si­tu­ácie pria­mo v la­vi­ciach, cir­kev­né au­to­ri­ty a štát sa na prob­lém po­ze­ra­jú sys­té­mo­vo. Ve­rej­nosť to­tiž dl­ho­do­bo vní­ma po­ci­to­vý ná­rast so­ciál­ne vy­lú­če­ných či dro­go­vo zá­vis­lých osôb v oko­lí hlav­ných do­prav­ných uzlov v Bra­ti­sla­ve (Tr­nav­ské mý­to, Hlav­ná sta­ni­ca, Mlyn­ské ni­vy), od­kiaľ je to do chrá­mov čas­to len na skok.

Bra­ti­slav­ská ar­ci­die­cé­za však si­tu­áciu ne­dra­ma­ti­zu­je. „Kos­to­ly sú ot­vo­re­né mies­ta, kto­ré sú a chcú byť prí­stup­né pre kaž­dé­ho. Väč­ši­na ľu­dí prí­de v ti­chos­ti sa mod­liť. Ria­di­me sa štan­dard­ný­mi od­po­rú­ča­nia­mi bez­peč­nost­ných zlo­žiek,“ re­a­go­val stro­ho na otáz­ky BA24 ho­vor­ca bra­ti­slav­skej ar­ci­die­cé­zy Ra­do­van Pav­lík.

Té­ma ochra­ny miest s vy­so­kou kon­cen­trá­ci­ou ľu­dí sa sta­la pri­ori­tou pre štát. Zho­dou okol­nos­tí len dva dni po petr­žal­skom in­ci­den­te (17. jú­na 2026) vlá­da SR schvá­li­la stra­te­gic­kú Kon­cep­ciu ochra­ny mäk­kých cie­ľov na ro­ky 2026 – 2030.

„Bez­peč­nosť dnes ne­mô­že­me vní­mať len ako re­ak­ciu na in­ci­dent. Mo­der­ný štát mu­sí ve­dieť ri­zi­kám pred­chá­dzať a včas ich iden­ti­fi­ko­vať,“ uvie­dol štát­ny ta­jom­ník mi­nis­ter­stva vnút­ra Mi­chal Ka­li­ňák.

Štát re­a­gu­je na ras­tú­cu ag­re­si­vi­tu v spo­loč­nos­ti a úto­ky na ve­rej­ných mies­tach v Euró­pe. Kon­cep­cia pri­ná­ša jed­not­ný rá­mec spo­lu­prá­ce me­dzi štá­tom, sa­mosprá­va­mi, cir­kva­mi či ne­moc­ni­ca­mi, pri­čom re­zort vnút­ra už sti­hol vy­dať aj in­štruk­táž­ne ma­te­riá­ly a pre­ven­tív­ne vi­deá s jas­ným hes­lom pre krí­zo­vé si­tu­ácie s ozb­ro­je­ným útoč­ní­kom: „Uteč – Skry sa – Bo­juj“.

Ne­vhod­né sprá­va­nie v chrá­moch: Od stre­do­ve­kej svä­tok­rá­de­že po dneš­ný Trest­ný zá­kon

In­ci­den­ty v kos­to­loch však nie sú no­vo­do­bým vý­mys­lom. Chrá­my bo­li od­jak­ži­va zrkad­lom spo­loč­nos­ti a jej prob­lé­mov.

Ja­vis­ko pre mo­rál­nu vzbu­ru a du­šev­né cho­ro­by

V slo­ven­skej li­te­ra­tú­re a his­tó­rii náj­de­me množ­stvo prí­pa­dov, ke­dy bol kos­tol zne­uži­tý na vy­vo­la­nie roz­ru­chu. Kla­sic­kým li­te­rár­nym mo­tí­vom z de­din­ské­ho pro­stre­dia je scé­na, ke­dy hlav­ný hr­di­na ve­rej­ne pre­ru­ší ne­deľ­nú ká­zeň, aby na­kri­čal na miest­nu smo­tán­ku v pr­vých la­vi­ciach a usved­čil ju z po­kry­tec­tva a vy­ko­ris­ťo­va­nia chu­dob­ných.

Star­šie ba­ro­ko­vé zá­pi­sy za­sa čas­to spo­mí­na­jú krik a ne­po­ko­je po­čas om­ší, kto­ré bo­li v mi­nu­los­ti pri­pi­so­va­né „po­sad­nu­tos­ti diab­lom“ a rie­še­né exor­ciz­mom, ho­ci z dneš­né­ho po­hľa­du iš­lo o pre­ja­vy ne­lie­če­ných du­šev­ných cho­rôb.

Svä­tok­rá­dež vče­ra a dnes: Ukrad­núť mi­lo­dar zna­me­na­lo smrť

Naj­čas­tej­ším a naj­pod­lej­ším pre­hreš­kom v kos­to­loch však bo­li a zo­stá­va­jú krá­de­že zo zbie­rok a po­klad­ni­čiek.

• V mi­nu­los­ti (stre­do­vek a ra­ný no­vo­vek): Krá­dež v kos­to­le sa chá­pa­la ako svä­tok­rá­dež – zlo­dej ne­ok­rá­dal len cir­kev, ale sym­bo­lic­ky „Bo­ha a ko­mu­ni­tu chu­dob­ných“. Pod­ľa vte­daj­šie­ho hr­del­né­ho prá­va za to hro­zi­li najk­ru­tej­šie tres­ty vrá­ta­ne obe­se­nia či upá­le­nia za­ži­va. V li­te­ra­tú­re bo­li tie­to po­sta­vy vy­kres­ľo­va­né ako mo­rál­ne dno spo­loč­nos­ti.
• Sú­čas­ná re­a­li­ta na Slo­ven­sku: V po­li­caj­ných kro­ni­kách sú vy­krad­nu­té po­klad­nič­ky bež­nou re­a­li­tou aj dnes, čo po­tvr­dil aj o. Ju­raj Vit­tek z Petr­žal­ky, kto­rý mu­sel v mi­nu­los­ti če­liť drob­ným krá­de­žiam osa­de­ním špe­ciál­nych bez­peč­nost­ných po­klad­ni­čiek a in­šta­lá­ci­ou ka­me­ro­vé­ho sys­té­mu.

Mo­der­ný slo­ven­ský Trest­ný zá­kon sa na tú­to prob­le­ma­ti­ku po­ze­rá s rov­na­kou prí­snos­ťou ako na­ši pred­ko­via. Krá­dež na mies­te cir­kev­né­ho ob­ra­du ale­bo v po­svät­nom ob­jek­te, kto­rý po­ží­va vše­obec­nú úc­tu, sa au­to­ma­tic­ky kva­li­fi­ku­je prí­snej­šie.

Pá­cha­te­ľom tak za vy­krad­nu­tie kos­tol­nej po­klad­nič­ky hro­zia pod­stat­ne vyš­šie tres­ty ako pri bež­nej krá­de­ži na uli­ci.

Po­nau­če­nie z Petr­žal­ky

Prí­pad Sa­mu­e­la, kto­rý te­raz če­lí po­doz­re­niam pre vý­trž­níc­tvo, do­pa­dol vďa­ka rých­le­mu zá­sa­hu po­lí­cie dob­re a ni­kto ne­bol zra­ne­ný. Uká­zal však, že bez­peč­nosť v 21. sto­ro­čí sa ne­vyh­ne ani brá­nam chrá­mov.

Mo­der­né tech­no­ló­gie, ako na­prí­klad ka­me­ro­vé sys­té­my spo­me­nu­té petr­žal­ským pá­nom fa­rá­rom, spo­loč­ne so vší­ma­vos­ťou ve­ria­cich, sa stá­va­jú kľú­čo­vý­mi ná­stroj­mi na to, aby kos­to­ly moh­li spl­niť svo­ju naj­dô­le­ži­tej­šiu mi­siu – zo­stať ot­vo­re­ným a bez­peč­ným mies­tom pre kaž­dé­ho, kto hľa­dá po­koj.

(MVSR, PZSR, Far­nosť Svä­tej ro­di­ny, Bra­ti­slav­ská ar­ci­die­cé­za, Wi­ki­pé­dia, BA24)