96 dní ti­cha, pra­chu a zá­zra­kov: 70-roč­ný Bra­ti­slav­čan Ka­rol Hu­sár pre­šiel pe­šo 3175 km do San­tia­ga pre hla­du­jú­ce de­ti

Pút­nik je v cie­li. Se­dem­de­siat­roč­ný se­ni­or z Bra­ti­sla­vy dnes do­kon­čil pe­šiu ces­tu na vy­še tri­ti­síc ki­lo­met­rov, aby po­mo­hol de­ťom v Af­ri­ke. Pri­ná­ša­me vám vý­ber z den­ní­ka je­ho ne­uve­ri­teľ­nej pú­te, od myš­lien­ky „spla­te­nia dl­hu“ cez naj­ťaž­šie krí­zy, no­ci pod poľ­no­hos­po­dár­skou vleč­kou až po emo­tív­ne fi­ná­le na ná­mes­tí Pla­za del Ob­ra­do­iro. (BA24)

Cieľ do­sia­hnu­tý: Ka­rol Hu­sár má v no­hách ti­síc­ky ki­lo­met­rov

„San­tia­go de Com­pos­te­la, 96. deň, prej­de­ných 3175 km z 3175 km.“ Ten­to struč­ný sta­tus a ma­pa Euró­py s čer­ve­nou čia­rou pre­tí­na­jú­cou päť štá­tov ob­le­te­li so­ciál­ne sie­te.

Ka­rol Hu­sár, 70-roč­ný se­ni­or z Bra­ti­sla­vy, ro­dák z Vrá­bel, ab­sol­vent Gym­ná­zia Ju­ra­ja Hron­ca a Prí­ro­do­ve­dec­kej fa­kul­ty UK, otec šies­tich de­tí a sta­rý otec, úspeš­ne do­kon­čil púť, kto­rá hra­ni­čí s li­mit­mi ľud­ských mož­nos­tí. Svo­jím hl­bo­kým a obe­ta­vým prí­be­hom, v kto­rom pre­me­nil kaž­dý prej­de­ný ki­lo­me­ter na tep­lé jed­lo pre de­ti v Af­ri­ke, do­jal ti­sí­ce Slo­vá­kov.

To­to je vý­ber z den­ní­ka je­ho ne­uve­ri­teľ­nej ces­ty – od pr­vot­nej myš­lien­ky cez no­ci pod poľ­no­hos­po­dár­skou vleč­kou, hl­bo­ké du­chov­né prav­dy až po emo­tív­ne fi­ná­le na ná­mes­tí Pla­za del Ob­ra­do­iro.

Tak­mer sto dní ces­ty a vy­tú­že­ný cieľ. (Ka­rol Hu­sár)

Mo­ti­vá­cia: Spla­tiť „dlh šted­ros­ti“

Ka­rol Hu­sár sa ne­vy­dal na ces­tu kvô­li špor­to­vé­mu vý­ko­nu či osob­nej slá­ve. Keď osla­vo­val okrúh­le 70. na­ro­de­ni­ny, roz­ho­dol sa pre ra­di­kál­ne ges­to vďač­nos­ti.

„Ži­vot vo väč­šej ro­di­ne nás na­učil jed­nej zá­sad­nej ve­ci – vá­žiť si chlieb. Bo­li ča­sy, keď sme za­ží­va­li ne­zišt­nú po­moc od zná­mych, ale aj úpl­ne cu­dzích ľu­dí. Na­sta­la chví­ľa ten­to ‚dlh šted­ros­ti‘ spla­tiť,“ na­pí­sal na úvo­de svo­jej ces­ty.

Mi­nu­lú je­seň úspeš­ne pre­šiel slo­ven­skú tra­su z Ko­šíc do Bra­ti­sla­vy a vďa­ka šted­ros­ti dar­cov na­sý­til ce­lú ško­lu v Za­mbii. Tá­to skú­se­nosť ho po­vzbu­di­la po­kra­čo­vať na zá­pad. Zvo­lil si tra­su cez Ra­kús­ko, Ne­mec­ko, Švaj­čiar­sko a Fran­cúz­sko až do špa­niel­ske­ho San­tia­ga.

Ce­lú svo­ju ná­ma­hu ve­no­val me­dzi­ná­rod­nej or­ga­ni­zá­cii Mary’s Me­als, kon­krét­ne 1 061 hla­du­jú­cim de­ťom v ško­le Mchin­ji Mis­si­on v af­ric­kom Ma­la­wi. Sys­tém bol ad­res­ný a jed­no­du­chý: 22 eur sta­čí or­ga­ni­zá­cii na to, aby ma­lo jed­no die­ťa za­bez­pe­če­ný tep­lý obed v ško­le na ce­lý škol­ský rok.

Ka­rol krá­čal a ľu­dia na trans­pa­rent­ný účet po­sie­la­li pe­nia­ze. Kaž­dý je­ho pľuz­gier zna­me­nal pl­ný ta­nier a šan­cu na lep­šiu bu­dúc­nosť pre die­ťa na dru­hom kon­ci sve­ta.

Pr­vé krí­zy a ver­né „Mer­ce­de­sy“ na ces­te

Ces­ta ta­ké­ho ob­rov­ské­ho roz­me­ru rých­lo pre­ve­rí psy­chi­ku aj ma­te­riál. Ka­rol si svo­je dve kľú­čo­vé sú­čas­ti vý­ba­vy na­zval fa­mi­liár­ne „Mer­ce­de­sy“.

Keď po 950 ki­lo­met­roch od­íde pop­ruh

„Mám za se­bou 950 km, pri­bliž­ne pr­vú štvr­ti­nu ces­ty. Je to men­tál­ne tá naj­ťaž­šia fá­za – pr­vot­né nad­še­nie sa umen­ši­lo a te­lo si za­ča­lo uve­do­mo­vať, do čo­ho som ho na­mo­čil. Dú­fam, že mo­ja úna­va, smäd a hlad na ces­te sa pre­mie­ňa­jú na sý­tosť pre de­ti v Ma­la­wi. Po ti­síc­ke sa už člo­vek ne­na­zý­va tu­ris­tom, ale pút­ni­kom.“

Je­ho sied­mym Mer­ce­de­som bol 52-lit­ro­vý ba­toh Gre­go­ry. Eš­te v Ra­kús­ku mu však pod ob­rov­skou vá­hou (keď­že ho na štart ne­sku­toč­ne na­pra­tal) pras­kol pra­vý ra­men­ný pop­ruh.

„Stuh­la mi krv v ži­lách, mal som ob­rov­ské po­chyb­nos­ti, či vô­bec po­kra­čo­vať,“ spo­mí­nal. Za­chrá­ni­la ho vte­dy ne­zná­ma, ochot­ná kraj­čír­ka, kto­rá mu ho za­ši­la. Do San­tia­ga do­ra­zil ba­toh sí­ce to­tál­ne špi­na­vý, s pa­ti­nou pra­chu a bla­ta, no spl­nil mi­siu – Ka­ro­la za 96 dní ani raz ne­sek­lo v krí­žoch.

Dva pá­ry na­mies­to šty­roch

Ďal­ším Mer­ce­de­som bo­li trai­lo­vé to­pán­ky Sa­lo­mon. Out­do­oro­vé štan­dar­dy ho­vo­ria, že to­pán­ka by sa ma­la me­niť po 600 až 800 ki­lo­met­roch, čo zna­me­ná, že na ta­kú­to tra­su by bež­ne spot­re­bo­val 3 až 4 pá­ry. Ka­rol ce­lú por­ciu ki­lo­met­rov zvlá­dol len s dvo­mi.

Pr­vý pár (kto­rý mal už „krst­ný list“ zo slo­ven­skej pú­te) vy­me­nil po 2 000 km. Ten dru­hý s ním pre­šiel po­sled­nú ti­síc­ku. „De­zén už me­lie z po­sled­né­ho, po­dráž­ka je tak­mer hlad­ká, no kon­štrukč­ne dr­žia fan­tas­tic­ky. No­hy ma ne­sú, ale Sa­lo­mon­ky ich chrá­nia.“

Po­čas pú­te sa pri­ho­vá­ral pria­te­ľom na diaľ­ku. (Ka­rol Hu­sár)

Pút­nic­ký punk, mi­li­ó­no­vý ho­tel a ti­ché zá­zra­ky

Na ces­te za­žil Ka­rol chví­le ab­so­lút­nej slo­bo­dy, ke­dy člo­vek ži­je iba prí­tom­ným oka­mi­hom a ne­rie­ši dá­tu­my. Keď mu man­žel­ka vče­ra ve­čer pri­po­me­nu­la svia­tok Bo­žie­ho Te­la (Cor­pus Chris­ti), uve­do­mil si hl­bo­kú pa­ra­le­lu:

„Na Ca­mi­ne člo­vek rých­lo zis­tí, že bez chle­ba a vo­dy ďa­le­ko ne­dôj­de. Ten­to svia­tok mi pri­po­me­nul, že to is­té pla­tí pre mo­ju du­šu. Na tej­to pú­ti sí­ce krá­čam sám, ale vďa­ka Eucha­ris­tii viem, že Boh krá­ča vo mne a so mnou na kaž­dom ki­lo­met­ri.“

Tá­to prí­tom­nosť sa pre­ja­vo­va­la aj v kaž­do­den­ných zá­zra­koch:

• Ho­tel Mi­li­ón hviezd: „Dnes som pre­šiel 39 km. Som v sed­le, asi 2 km za ob­cou Mou­lins Che­rier a spať bu­dem pod tou­to poľ­no­hos­po­dár­skou vleč­kou. Bu­de jas­ná noc a vleč­ka ma ochrá­ni pred ran­nou ro­sou. Iný by to na­zval po­riad­ny ‚pun­ko­vý‘ noc­ľah, no pre mňa je to ho­tel s náz­vom: Mi­li­ón hviezd a jed­na poľ­no­hos­po­dár­ska vleč­ka.“
• Ano­nym­ný dar v Lur­doch: V sláv­nom pút­nic­kom mies­te za­žil Ka­rol ne­ča­ka­ný dar. Ne­prih­lá­se­ný dob­ro­di­nec mu kom­plet­ne uhra­dil dvoj­den­ný po­byt v kva­lit­nom ho­te­li. „Mys­lím si, že pop­ri mi­mo­riad­nych zá­zra­koch Boh ko­ná ne­ná­pad­ne, v kaž­do­den­nom ži­vo­te – cez dru­hých ľu­dí, an­je­lov. Tým­to spô­so­bom sa otep­ľu­jú na­še po­zem­ské vzťa­hy. Ale­lu­ja.“
• Stret­nu­tie s kňa­zom: V jed­nom z al­ber­gue (pút­nic­kých uby­tov­ní) stret­li 80-roč­né­ho ot­ca Er­nes­ta. Keď sa kňaz do­zve­del o je­ho pro­jek­te pre Mary’s Me­als, pri­nie­sol hru­bý zvä­zok ban­ko­viek a chcel mu ich vtla­čiť do rúk. Ka­rol ho­to­vosť z bez­peč­nost­ných dô­vo­dov od­mie­tol, no po­slal mu in­štruk­cie na e‑mail, aby mu s plat­bou na účet po­mo­hol nie­kto mlad­ší.

Mo­zai­ka ľud­ských osu­dov po­zdĺž po­bre­žia

Ca­mi­no spá­ja ge­ne­rá­cie, ná­ro­dy aj sve­ty. Ka­rol na svo­jej ces­te stre­tá­val fas­ci­nu­jú­ce osob­nos­ti:

• Fran­cúz­ske ses­try z Nan­cy (80 a 82 ro­kov): Na­ra­zil na dve ses­try, dcé­ry Po­lia­ka a Fran­cúz­ky, kto­ré po­chá­dza­li z 10-člen­nej sú­ro­de­nec­kej zo­sta­vy. Keď mal ti­po­vať ich vek, od­ha­do­val oko­lo 70 ro­kov. „74? Viac. 77? Viac. 80? Áno! A jej ses­tra, čo prá­ve pri­chá­dza­la, ma­la 82! Sko­ro som od­pa­dol. Tie­to dve osem­de­siat­nič­ky iš­li ako srn­ky! Vy­ras­ta­li na far­me, ťaž­ko pra­co­va­li oko­lo kráv a stá­le ma­li skve­lú ná­la­du. Hneď som za­čal plá­no­vať, čo by som mal ako 80-nik spá­chať aj ja.“
• Stí­hač­ka Tim a te­nis­ta Finn: V uby­tov­niach zdie­ľal pries­tor s Ne­mcom Ti­mom (kto­rý sa rá­no sti­hol okú­pať v mo­ri a po­tom Ka­ro­la pred­be­hol ako stí­hač­ka) a Fran­cú­zom Ro­ma­nom. Časť ces­ty krá­čal aj s Aus­trál­ča­nom Fí­nom, štu­den­tom stro­jár­ne v Mad­ri­de, kto­rý mu pri­po­mí­nal te­nis­tu Jan­ni­ka Sin­ne­ra.
• Fut­ba­lo­vá nos­tal­gia v Ovie­de: Sil­ný mo­ment za­žil Ka­rol pri roz­ho­vo­re so špa­niel­skym fa­nú­ši­kom, kto­rý hneď za­re­a­go­val na Slo­ven­sko a za­spo­mí­nal na le­gen­dár­ne­ho Pet­ra Du­bov­ské­ho, kto­rý hral za Re­al Mad­rid a ne­skôr prá­ve za Re­al Ovie­do. „Prek­va­pi­lo ma to, le­bo je to už hod­ne ro­kov, čo tra­gic­ky za­hy­nul. No Ovie­do naň­ho ni­kdy ne­za­bud­lo. Na je­ho po­česť vte­dy navž­dy vy­ra­di­li dres s čís­lom 10 a Du­bov­ské­ho me­no do­dnes no­sí jed­no z tré­nin­go­vých ih­rísk klu­bu.“

Ku­ri­óz­ne mies­to noc­ľa­hu. (Ka­rol Hu­sár)

Zdra­vot­né út­ra­py: Hl­bo­ký pľuz­gier a „pľúc­ny de­tox“ pri oce­áne

Pu­to­va­nie dl­hé viac ako tri ti­síc­ky ki­lo­met­rov si vy­bra­lo svo­ju daň, no pri­nies­lo aj fas­ci­nu­jú­ce te­les­né se­ba­poz­na­nie.

Sa­mo­lieč­ba v la­vó­re s oc­tom

Po tom, čo Ka­rol nav­ští­vil le­ká­ra s po­doz­re­ním na zá­pal pä­ty, roz­ho­dol sa vziať si­tu­áciu do vlast­ných rúk. „No­hy som dob­re vy­mo­čil v tep­lej oc­to­vej vo­de a z oboch piet som od­strá­nil zhrub­nu­tú ko­žu. Po­da­ri­lo sa mi to po­doz­ri­vé mies­to pre­pic­hnúť a vy­tiek­la čí­ra te­ku­ti­na.“

Uká­za­lo sa, že ne­šlo o zá­pal, ale o oby­čaj­ný, len mi­mo­riad­ne hl­bo­ko usa­de­ný pľuz­gier. Ho­ci mu­sel kvô­li le­kár­skej opatr­nos­ti zby­toč­ne do­brať an­ti­bi­oti­ká, bral to s pút­nic­kou po­ko­rou: „Ten­to mier­ny dis­kom­fort mám za čo a za ko­ho obe­to­vať.“

Ako At­lan­tik vy­čis­til bra­ti­slav­ské pľú­ca

Ce­lá Ka­ro­lo­va ro­di­na tr­pí na prie­duš­ko­vé pa­tá­lie. Keď po 70 dňoch od od­cho­du z Bra­ti­sla­vy ko­neč­ne do­ra­zil k At­lan­tic­ké­mu oce­ánu pri mes­te Irun, za­čal jem­ne kaš­lať a „hm­kať“ kvô­li hlie­nom.

„V Bra­ti­sla­ve, vo vnút­ro­ze­mí, vdy­chu­jem such­ší vzduch pl­ný mest­ské­ho pra­chu, vý­fu­ko­vých ply­nov a pe­ľu. Keď som do­ra­zil k oce­ánu, mo­je pľú­ca do­sta­li ma­sív­nu dáv­ku vlh­ké­ho, sla­né­ho vzdu­chu. Mor­ský vzduch za­fun­go­val ako prí­rod­ný in­ha­lá­tor. Sla­ná vlh­kosť roz­tiah­la dý­cha­cie ces­ty, skva­pal­ni­la sta­ré, za­žra­té usa­de­né hlie­ny a tie mu­se­li ísť von. Po dvoch-troch dňoch to skon­či­lo a te­raz sa mi zdá, že dý­cha­nie mám úpl­ne čis­té!“

Mi­li­ó­ny ria­si­niek v dý­cha­cích ces­tách do­sta­li po dvoch me­sia­coch in­ten­zív­nej chô­dze úpl­ne no­vý ži­vot.

Noč­ný psy­choth­ril­ler 2 dni pred cie­ľom

Keď bol Ka­rol už tak­mer na do­sah ru­ky od cie­ľa, Ca­mi­no mu uš­ted­ri­lo po­sled­nú psy­chic­kú skúš­ku. V uby­tov­ni pre 20 ľu­dí mu­sel spať na hor­nom po­scho­dí pa­lan­dy. Oko­lo pol­no­ci pri­šiel šok – je­ho mo­bil sa zo­su­nul z po­ste­le.

„Tá ces­ta do­le bo­la hluč­ná – najprv ra­ny o ko­vo­vý rám po­ste­le, po­tom pria­my ná­raz do ple­cho­vej skri­ne a na­ko­niec tvr­dý do­pad na zem. V iz­be spa­lo 20 ľu­dí. Pod­ľa hlu­ku sa mu­se­li zo­bu­diť všet­ci. Zo­stal som ako oba­re­ný. Bo­lo mi ne­smier­ne tráp­ne.“

Ka­rol ce­lú noc ne­zaž­mú­ril oko. Pred oča­mi mal ka­ta­stro­fic­ké sce­ná­re: ho­din­ky vy­bi­té, čas ne­tu­šil, no čo bo­lo naj­hor­šie – v mo­bi­le mal lís­t­ky na vlak do­mov a všet­ky mies­ten­ky. Rá­no o 5:45 zi­šiel po­tme do­le, vzal te­le­fón a disp­lej bol čier­ny. Ne­fun­go­val. Až von­ku pred bu­do­vou, po zú­fa­lom stla­če­ní kom­bi­ná­cie gom­bí­kov, disp­lej na­sko­čil.

„Môj di­gi­tál­ny Mer­ce­des ži­je! Ne­mám pre to lo­gic­ké vy­svet­le­nie, bo­la to čis­tá hor­ná ré­žia mo­jich pat­ró­nov.“

Fi­ná­le na Mon­te do Go­zo a po­ma­lý od­chod vla­kom

Na 96. deň Ka­rol Hu­sár vy­ra­zil za tmy z La­va­col­ly. Je­ho cie­ľom bol Mon­te do Go­zo (Vrch ra­dos­ti) – mý­tic­ké mies­to, od­kiaľ stre­do­ve­kí pút­ni­ci po me­sia­coch út­rap pr­vý­krát uvi­de­li ve­že ka­ted­rá­ly, pla­ka­li od šťas­tia a zvy­šok ces­ty iš­li bo­sí. Ho­ci Ka­ro­la o pria­my vý­hľad pri­pra­vi­la hus­tá ran­ná hmla, ta­ju­pl­ná at­mo­s­fe­ra pri pa­mät­ní­ku Já­na Pav­la II. len umoc­ni­la du­chov­ný roz­mer chví­le.

Od­tiaľ to bo­lo už len 5 ki­lo­met­rov kle­sa­nia na ná­mes­tie Pla­za del Ob­ra­do­iro, kde pa­dol na ko­le­ná. Do­ká­zal to. 3 175 ki­lo­met­rov pe­šo.

Pre­čo do­mov ne­le­tí, ale ide vla­kom?

Kým väč­ši­na ľu­dí by okam­ži­te sad­la do lie­tad­la, Ka­rol zvo­lil troj­dňo­vú ces­tu vla­kom cez tie is­té kra­ji­ny, kto­ré pre­šiel pe­šo. Dô­vo­dy sú dva:

1. Prak­tic­ký: Do lie­tad­la by ho ne­pus­ti­li s je­ho ver­ným no­ží­kom Vic­to­ri­nox a tre­kin­go­vý­mi pa­lič­ka­mi s ti­tá­no­vý­mi hrot­mi.
2. Du­chov­ný: „Pred­sta­va, že po 96 dňoch sad­nem do lie­tad­la a za dve ho­di­ny som v inom sve­te, je prí­liš prud­ká. Mo­ja my­seľ by ne­stí­ha­la. Vlak je vy­jad­re­ním úc­ty k stre­do­ve­kým pút­ni­kom, kto­rí mu­se­li ísť pe­šo aj ces­tu späť a mno­hí ces­tou do­mov zo­mre­li. Je dô­le­ži­té nie­len po­ma­ly pri­chá­dzať, ale aj po­ma­ly od­chá­dzať. Bu­de to môj spät­ný film o vlast­nej pú­ti.“

„Ste hr­di­na a vzor vy­trva­los­ti“: Slo­ven­sko kľa­čí v úc­te

Pod je­ho fi­nál­nym prí­svet­kom sa okam­ži­te spus­ti­la la­ví­na sto­viek emo­tív­nych ko­men­tá­rov od ro­di­ny, pria­te­ľov, ko­le­gov z Mary’s Me­als a fa­nú­ši­kov, kto­rí s ním ces­tu vir­tu­ál­ne pre­ží­va­li:

• Zden­ko Dzur­ja­nin: „Ka­rol, dal si nie­čo, čo ja v ži­vo­te ne­dám… Bla­ho­že­lám.“
• De­ni­sa Vinc­ze­ová (ko­le­gy­ňa z Mary’s Me­als): „Pán Ka­rol, ste hr­di­na! Všet­ky de­ti v Ma­la­wi, kto­ré ste tak­to na­sý­ti­li, už te­raz vi­dím usmia­te, a to vďa­ka Vám!“
• Má­ria Kleš­čo­vá Zi­go­vá: „Ka­rol, si pre mňa vzo­rom vy­trva­los­ti, tr­pez­li­vos­ti a ocho­ty pre dob­ro pod­stú­piť tak na­má­ha­vú ces­tu. Tvo­ja púť bo­la po­žeh­na­ním pre všet­kých, čo ťa spre­vá­dza­li cez Fa­ce­bo­ok.“
• Va­le­ria Ble­ho­va: „Aj keď si už v BA, my Vrá­beľ­ča­nia sme hr­dí na svoj­ho ro­dá­ka. Ak sa vrá­tiš, osob­ne ťa ob­jí­mem a po­dám ru­ku. Vi­dí­me sa vo Vráb­ľoch!“
• He­le­na Ha­la­mo­vá (s nad­sáz­kou a ob­di­vom): „Pán Hu­sár, ste najv­hod­nej­ší kan­di­dát na slo­ven­ské­ho pre­zi­den­ta! Ve­rím, že by ste pri­vied­li ná­rod k zjed­no­te­niu. Va­ša ro­di­na mô­že byť na vás hr­dá.“
• De­ti Klá­ra a Mi­cha­el: „Gra­tu­lu­jem, oci! Wow!“ / „Con­gra­tu­la­ti­ons Oci! Sme veľ­mi šťats­ní a hr­dí, že si si spl­nil svoj dl­ho­roč­ný sen!“

Vý­zva Ka­ro­la Hu­sá­ra na pod­po­ru de­tí v Ma­la­wi ne­kon­čí ani je­ho prí­cho­dom do cie­ľa. Všet­ky fi­nan­cie vy­zbie­ra­né nad rá­mec pô­vod­né­ho plá­nu or­ga­ni­zá­cia Ma­ry­’s Me­als po­u­ži­je na stra­vo­va­cie prog­ra­my v ďal­ších chu­dob­ných ško­lách.

Myš­lien­ka na zá­ver: „Bo­žia lás­ka nie je ab­s­trakt­ný po­jem. Je to re­ál­na si­la, prí­stav ot­vo­re­ný pre kaž­dé­ho, bez ohľa­du na to, koľ­ko chýb sme uro­bi­li a ako ďa­le­ko sme za­blú­di­li. Ne­tre­ba si ju za­slú­žiť, sta­čí ju s vďač­nos­ťou pri­jať. Nech vás to­to ve­do­mie spre­vá­dza na kaž­dom kro­ku.“

Klo­búk do­le, pán Ka­rol. Bu­en Ca­mi­no na ces­te vla­kom do­mov!

(Ka­rol Hu­sár, BA24)