Dra­ma na bra­ti­slav­ských ces­tách: He­rec Ju­raj Ba­ča opí­sal mra­zi­vú skú­se­nosť s po­lí­ci­ou, keď mu ko­la­bo­val syn

Ma­lý za­čal mať po­obe­de tep­lo­ty a keď­že mu je­den liek ne­zab­ral, tak som sa vy­bral zhá­ňať dru­hý. Zis­til som, že tie čip­ky, kto­ré zhá­ňa­me sú mo­men­tál­ne sko­ro vša­de vy­pre­da­né a na­ko­niec mi v le­kár­ni Kauf­lan­de pri Pat­rón­ke po­ve­da­li, že ich ko­le­go­via ma­jú po­sled­né dve ale­bo tri ba­le­nia a že je to le­ká­reň pri Lid­li jak sa vchá­dza do Kar­lo­vej Vsi.

Tak­že som sa­moz­rej­me sa­dol do au­ta, vy­štar­to­val som tým­to sme­rom a po­čas to­ho pre­su­nu mi za­vo­la­la Do­mi­ni­ka, mo­ja par­tner­ka, že kde som, le­bo ma­lý má mod­ré te­líč­ko, že sa tra­sie, že má zim­ni­cu a že už má tep­lo­tu cez 39, už sko­ro 40. A eš­te to ne­stih­la ani do­ho­vo­riť a v tej chví­li som si vši­mol pred se­bou ter­čík a za­sta­vo­va­la ma po­li­caj­ná hliad­ka.

Vi­del som, že aj me­ra­jú rých­losť, tak­že ne­tu­šil som ako som išiel, fakt som mal myš­lien­ky nie­kde úpl­ne in­de. A v se­kun­de, keď ma za­sta­vi­li som po­ve­dal pres­ne to­to, čo te­raz ho­vo­rím.

“Pá­ni, ne­tu­šil som, koľ­ko som išiel, idem z le­kár­ne do le­kár­ne, zhá­ňam lie­ky pre syn­če­ka, má mo­men­tál­ne vy­so­ké tep­lo­ty. Ak som išiel rých­lo, pro­sím vás, po­ve­dz­te mi, koľ­ko mám za­pla­tiť a po­náh­ľam sa, po­tre­bu­jem ísť ďa­lej.” A eš­te je­den ten pán po­li­cajt po­ve­dal. “No, ale ne­šli ste o toľ­ko rých­lej­šie, o ne­ja­ký 6 ki­lo­met­rov, že to je po­ku­ta pod­ľa tých no­vých sa­dzob­ní­kov do 50 eur v rám­ci ob­ce, ale iš­li ste rých­lej­šie.”

Ho­vo­rím, be­riem, pri­zná­vam, všet­ko je na mne. Pro­sím vás, vy­píš­te mi ve­ci čo po­tre­bu­je­te a po­tre­bu­jem ísť ďa­lej. No a po­čkaj­te, po­čkaj­te, mu­sí­te nám dať do­kla­dy. Dal som do­kla­dy. Asi tri­krát som zo­pa­ko­val si­tu­áciu v kto­rej som. Že po­tre­bu­jem ísť pre lie­ky a dať ich 11 me­sač­né­mu die­ťa­ťu, pre­to­že má vy­so­ké tep­lo­ty.

Po­tom pri­šiel dru­hý pán ko­le­ga, pri­stú­pil k vo­zid­lu a pý­tal sa ma, či som pil. “Ho­vo­rím, to si ro­bí­te sran­du? Že te­raz som vám po­ve­dal ľud­sky čo rie­šim, jas­né, že som ne­pil.” No tak ale te­da, bu­de­te fú­kať pán vo­dič. Ho­vo­rím, tak mi to daj­te, ja vám fúk­nem, koľ­ko po­tre­bu­je­te, ale nech to už mám za se­bou, po­tre­bu­jem ísť. Dal mi fú­kať je­den­krát, “No, to ste sil­no fú­ka­li.” Dal mi fú­kať dru­hý­krát. Tri­krát som mu­sel fú­kať, kým to ten prí­stroj za­zna­me­nal. Sa­moz­rej­me, čis­tá nu­la.

No a po­tom pán po­li­cajt veľ­mi po­ma­lým kro­kom išiel sme­rom k svoj­mu vo­zid­lu, aby vy­pí­sal všet­ky pa­pie­re, kto­ré bo­li po­treb­né. Ja ne­tu­ším, za mňa to bo­li mož­no tri, mož­no päť mi­nút, ale v ča­se, keď rie­ši­te ta­kú­to vec, vám kaž­dá se­kun­da prí­de ako jed­na mi­nú­ta. Ča­kal som tr­pez­li­vo. Pop­ro­sil som to­ho dru­hé­ho pá­na po­li­caj­ta, kto­rý sa­moz­rej­me me­ral po­čas toh­to ce­lé­ho, ďal­šie au­tá, aby ná­ho­dou ne­da­li o jed­nu po­ku­tu me­nej, že či mi mô­žu pro­sím vás pek­ne vrá­tiť tie do­kla­dy, že ich pro­sím, že sa straš­ne po­náh­ľam. Že to mu­sí ko­le­ga vy­rie­šiť. Tak som ča­kal, ča­kal, ča­kal, až som vy­stú­pil von, išiel som k to­mu vo­zid­lu a už som fakt stra­til ner­vy a fakt som sa pý­tal, či je to­to nut­né, či to­to mu­sia ro­biť, či ne­ro­zu­me­jú mo­jej si­tu­ácii, že sa po­náh­ľam, že či sa im bu­de dob­re za­spá­vať ve­čer, ale­bo či sú te­raz so se­bou spo­koj­ní, že to­to ro­bia.

Ale fakt ne­ro­zu­miem, pre­čo to mu­sí tr­vať tak dl­ho. Pán po­li­cajt sa na mňa eš­te po­zrel, že čím bu­dem ner­vóz­nej­ší, tým to bu­de dl­h­šie tr­vať. Po­tom mi dal do­kla­dy a eš­te keď som od­chá­dzal, tak som im po­ve­dal, že dú­fam, sú ako ke­by spo­koj­ní so se­bou.

REAKCIA BRATISLAVSKEJ POLÍCIE K MEDIALIZOVANÝM INFORMÁCIÁM TÝKAJÚCICH SA PRIEBEHU SLUŽOBNEJ ČINNOSTI

Po­li­caj­ti Kraj­ské­ho ria­di­teľ­stva PZ v Bra­ti­sla­ve za­zna­me­na­li v uply­nu­lých ho­di­nách na so­ciál­nej sie­ti vi­deo, v kto­rom ob­čan in­for­mu­je o prie­be­hu slu­žob­nej čin­nos­ti do­prav­ných po­li­caj­tov pri je­ho kon­tro­le v cest­nej pre­máv­ke vy­ko­na­nej dňa 02.05.2026 krát­ko po 20.30 hod. v Bra­ti­sla­ve — Kar­lo­vej Vsi.

Pod­ľa je­ho slov bo­la slu­žob­ná čin­nosť prí­sluš­ní­kov bra­ti­slav­skej do­prav­nej po­lí­cie ne­pri­me­ra­ná, naj­mä vzhľa­dom na spô­sob a dĺž­ku trva­nia kon­tro­ly v kon­tex­te zdra­vot­né­ho sta­vu 11 ‑me­sač­né­ho die­ťa­ťa, kto­ré sa na­chá­dza­lo v opa­te­re mat­ky v mies­te ich byd­lis­ka, o čom bo­la hliad­ka zo stra­ny vo­di­ča opa­ko­va­ne in­for­mo­va­ná.

V tej­to sú­vis­los­ti po­va­žu­je­me za nut­né uviesť, že v prí­pa­doch ohro­ze­nia ži­vo­ta a zdra­via oby­va­te­ľov po­li­caj­ti vždy pri­hlia­da­jú na ak­tu­ál­nu zá­važ­nosť ako aj sa­mot­né okol­nos­ti prí­pa­du, o čom sved­čí množ­stvo si­tu­ácií, ke­dy služ­bu­ko­na­jú­ci po­li­caj­ti spre­vá­dza­li vo­zid­lo s je­ho po­sád­kou do zdra­vot­níc­ke­ho za­ria­de­nia, ak sa zdra­vot­ne in­dis­po­no­va­ná oso­ba vo vo­zid­le sku­toč­ne na­chá­dza.

Z prí­pa­du, kto­rý je po­pí­sa­ný na vi­deu však tá­to sku­toč­nosť ne­vyp­lý­va, keď­že sa vo vo­zid­le sa­mot­né die­ťa ne­na­chá­dza­lo. Po­li­caj­ti tak tvr­de­nie vo­di­ča ne­ve­de­li ni­ja­ký spô­so­bom ob­jek­tív­ne ve­ri­fi­ko­vať. Ob­dob­né, sub­jek­tív­ne dô­vo­dy, sú to­tiž pri kon­tro­lách v cest­nej pre­máv­ke vo­dič­mi uvá­dza­né čas­to, pri­čom po­li­caj­ti v in­ten­ciách zá­ko­na ne­ma­jú po­vin­nosť pre­ve­ro­vať ich dô­ve­ry­hod­nosť a pri svo­jom po­stu­pe sa ria­dia vý­luč­ne plat­nou práv­nou úp­ra­vou a in­ter­ný­mi pred­pis­mi, do­dr­žia­va­júc prin­cíp ob­jek­ti­vi­ty a ne­ma­jú zá­kon­nú po­vin­nosť tie­to tvr­de­nia ove­ro­vať nad rá­mec svo­jich kom­pe­ten­cií.

Oso­ba vo vi­deu tiež po­u­ká­za­la na sku­toč­nosť, že dy­cho­vú skúš­ku mu­se­la vy­ko­nať opa­ko­va­ne — na tri­krát. Na tom­to mies­te uvá­dza­me, že za úče­lom riad­ne­ho a správ­ne­ho vy­ko­na­nia dy­cho­vej skúš­ky je po­treb­né tú­to vy­ko­nať pod­ľa po­ky­nov po­li­caj­ta, v opač­nom prí­pa­de mô­že dôjsť k jej zma­re­niu, ná­sled­né­mu zne­hod­no­te­niu me­ra­nia a po­tre­be je­ho ďal­šie­ho opa­ko­va­nia.

S po­u­ka­zom na všet­ko vyš­šie uve­de­né sme pre­sved­če­ní, že kon­tro­la vo­di­ča mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la po­čas slu­žob­nej čin­nos­ti a s tým spo­je­né pre­jed­na­nie prie­stup­ku v cest­nej pre­máv­ke, ne­pre­siah­lo štan­dard­nú dĺž­ku a bo­lo vy­ko­na­né v sú­la­de s plat­nou le­gis­la­tí­vou.

Pre za­cho­va­nie ob­jek­ti­vi­ty a úpl­nosť uvá­dza­me, že vo­dič pre­kro­čil ma­xi­mál­nu po­vo­le­nú rých­losť jaz­dy troj­ná­sob­ne opro­ti ním uvá­dza­né­mu pre­kro­če­niu rých­los­ti jaz­dy.

V prí­pa­de, ak sa kto­koľ­vek na­chá­dza v ži­vot ohro­zu­jú­com zdra­vot­nom sta­ve, od­po­rú­ča­me kon­tak­to­vať lin­ku 155.