Bez bu­rin­ky 2026: Bra­ti­slav­ské pre­d­záh­rad­ky bo­ju­jú­ce o maj­strov­ský ti­tul!

Vo­lám sa Má­ria, mám 82 ro­kov a ra­da by som vám pred­sta­vi­la pre­d­záh­rad­ku, o kto­rú sa sta­rám od­vte­dy, od­ke­dy bý­va­me v Sta­rom Mes­te, a to je už sko­ro 40 ro­kov. Kaž­dý rok na jar je to môj no­vý pro­jekt, keď vy­be­rám ďal­šie kviet­ky a krí­ky, aby bo­la čo naj­fa­reb­nej­šia. Ne­od­ra­di­lo ma ani to, keď bo­la záh­rad­ka kvô­li pre­ráb­kam na do­me zrov­na­ná so ze­mou a mu­se­la som tri­krát za­čí­nať od za­čiat­ku. Dcé­ra a vnuk mi po­moh­li kve­ty a krí­ky pre­sa­diť na bez­peč­né mies­to, po­tom zem za­rov­nať a rast­lin­ky zno­va za­sa­diť. Kaž­dá jar je pre mňa no­vou vý­zvou – čo by sa da­lo vy­sa­diť, zme­niť, vy­lep­šiť. Kaž­dý rozk­vit­nu­tý kvie­tok mi pri­ná­ša ra­dosť a je mi po­te­še­ním, keď su­se­dia s ra­dos­ťou o záh­rad­ke roz­prá­va­jú ale­bo ju oko­lo­idú­ci po­chvá­lia.

Oko­lie by­to­vé­ho do­mu sme za­ča­li upra­vo­vať po skon­če­ní ob­no­vy do­mu. Sna­ži­li sme sa sprí­jem­niť ži­vot­né pro­stre­die na­šich do­mo­vov. Je prí­jem­né vra­cať sa do ma­lej oá­zy ze­le­ne. Záh­rad­ku oce­ňu­jú aj oko­lo­idú­ci, kto­rí sa ko­cha­jú svie­ži­mi rast­li­na­mi.

Ko­mu­nit­ná záh­ra­da Dvo­ry sa na­chá­dza v are­áli SPŠE Há­lo­va a mo­men­tál­ne zdru­žu­je 62 ro­dín, kto­ré tu ma­jú svo­je pes­to­va­teľ­ské bo­xy ale­bo člen­stvo v záh­ra­de bez bo­xu. Ko­mu­nit­ná záh­ra­da za­ča­la fun­go­vať na jar 2020. Za 6 ro­kov fun­go­va­nia sme vy­bu­do­va­li al­tá­nok so so­lár­ny­mi pa­nel­mi a ba­té­ri­ou, stud­ňu, by­lin­ko­vú a kve­ti­no­vú záh­ra­du, dom­ček a pies­ko­vis­ká pre de­ti. Zbe­rá­me daž­ďo­vú vo­du, má­me krás­ny hmy­zí dom­ček a ten­to rok aj čme­lín. Vy­sa­di­li sme no­vé jed­lé stro­my a krí­ky.

Po­čas exis­ten­cie sme sa mu­se­li aj pre­sťa­ho­vať z jed­né­ho ku­su po­zem­ku na ved­ľaj­ší. Da­rí sa nám záh­ra­du ďa­lej roz­ví­jať a v rám­ci lo­ka­li­ty pri­ná­šať aj rôz­ne po­du­ja­tia – det­ské di­vad­lá, kon­cer­ty, čí­ta­nia a od­bor­né pred­náš­ky, a to naj­mä vďa­ka zís­ka­va­niu gran­tov. Záh­ra­da v rám­ci mik­ro­lo­ka­li­ty pri­ná­ša bio­di­ver­zi­tu a pris­pie­va k opat­re­niam na adap­tá­ciu na kli­ma­tic­kú krí­zu, no naj­mä je to mies­to stre­tá­va­nia sa ro­dín z blíz­ke­ho oko­lia.

Ma­li by sme zví­ťa­ziť, pre­to­že sme z po­zem­ku, kto­rý bol len čis­to tráv­na­tý, uro­bi­li nád­her­nú oá­zu. Mys­lí­me si, že ta­ká­to oá­za by moh­la byť na kaž­dom ne­vy­uží­va­nom po­zem­ku, kto­rý sa len ob­čas po­ko­sí – a že ich je v Bra­ti­sla­ve veľ­ké množ­stvo.

Pri­hla­su­je­me sa 3 su­sed­ky z troch vcho­dov do­mu na Far­ské­ho ul. 18, 20, 22. Za­čí­na­li sme ne­sme­lo pred na­ším pa­ne­lá­kom na po­zem­ku pl­nom ka­me­ňov a sta­veb­né­ho od­pa­du. Najprv vzni­kol ma­lý zá­hon, pár kve­tov, po­stup­ne sa zá­ho­ny roz­ši­ro­va­li a kviet­ky pri­bú­da­li a stá­le pri­bú­da­jú.

Pr­vou su­sed­kou, kto­rá sa po­du­ja­la kul­ti­vo­vať pro­stre­die, v kto­rom ži­je­me, bo­la Dan­ka Du­bov­co­vá. Bo­lo to už pred 25 rok­mi v no­vem­bri, keď sym­bo­lic­ky za­sa­di­la pr­vú chry­zan­té­mu, le­bo ne­moh­la vy­ces­to­vať na hro­by svo­jich zo­snu­lých vo svo­jom ro­dis­ku. Po za­tep­le­ní do­mu sa pri­da­la z ved­ľaj­šie­ho vcho­du Jar­ka Bo­bo­ko­vá, kto­rá svo­jou vý­sad­bou pri­nies­la zá­van sta­rej Petr­žal­ky, a na­po­kon An­drej­ka Vrá­be­lo­vá so svo­ji­mi skú­se­nos­ťa­mi z bý­va­lej ro­din­nej záh­rad­ky.

Vy­tvo­ril sa tak veľ­ký kom­pakt­ný ce­lok na­priek au­to­nó­mii pre­d­záh­ra­dok pred jed­not­li­vý­mi vchod­mi. Ze­le­ná a rozk­vit­nu­tá oá­za upro­stred síd­lis­ka so vzá­jom­ným re­špek­tom, pria­teľ­ský­mi vzťah­mi a po­koj­nou at­mo­sfé­rou… a aj s priaz­ni­vou odoz­vou u su­se­dov a oko­lo­idú­cich.

Svo­ju pre­d­záh­rad­ku som za­ča­la bu­do­vať pred tak­mer 40 rok­mi. Vte­dy sa to sí­ce „pre­d­záh­rad­kou“ ne­vo­la­lo. Av­šak v sna­he skráš­liť si svo­je najb­liž­šie oko­lie som tam už vte­dy vy­sa­di­la zo­pár kvit­nú­cich krí­kov, ku kto­rým som po­stup­ne kaž­dým ro­kom nie­čo pek­né pri­da­la. Bo­li to spo­čiat­ku hlav­ne trval­ky, kto­ré ne­bo­li ta­ké ná­roč­né na ošet­ro­va­nie, po­stup­ne ci­bu­ľo­vi­ny, ku kto­rým som kon­com ja­ri do­kú­pi­la a vy­sa­di­la let­nič­ky. Tak­že mo­ja pre­d­záh­rad­ka je ob­sy­pa­ná kvet­mi v kaž­dom roč­nom ob­do­bí.

Už kon­com zi­my sa mi pod ok­na­mi ob­ja­via sne­žien­ky, če­me­ri­ce, ne­skôr pr­vo­sien­ky. Jar je asi „naj­fa­reb­nej­šia“ – ce­lý zá­hon za­kvit­ne tu­li­pán­mi, nar­cis­mi, hy­acint­mi a pod krík­mi za­čí­na­jú vy­kú­kať kon­va­lin­ky. Po okra­joch pre­d­záh­rad­ky v tva­re „vl­no­viek“, kto­rá je od tráv­na­té­ho po­ras­tu od­de­le­ná pev­nou ob­ru­bou a do­pl­ne­ná ovál­ny­mi ka­meň­mi, sa vy­ní­ma­jú pla­zi­vé flo­xy či ta­rič­ky naj­rôz­nej­ších fa­rieb, kto­ré kvit­nú tak­mer až do ok­tób­ra.

Ok­rem krí­kov sa v mo­jej pre­d­záh­rad­ke na­chá­dza množ­stvo ďal­ších kve­tov – vy­sa­de­ných pod­ľa ich veľ­kos­ti či ná­ro­kov na sln­ko a fa­reb­ne zla­de­ných, čím vy­tvá­ra­jú nád­her­ný pes­tro­fa­reb­ný ko­be­rec po ce­lý rok (pi­vó­nie, mar­ga­ré­ty, le­van­du­le, klin­če­ky, si­rôt­ky…). Cez zá­brad­lie pre­ví­sa­jú ťa­ha­vé ší­po­vé ru­že, oko­lo kto­rých sa pre­d­ie­ra pla­mie­nok. Ru­žo­vé krí­ky sú vy­sa­de­né aj me­dzi kvet­mi. Ak by som ma­la vy­me­no­vať, čo všet­ko sa v mo­jej pre­d­záh­rad­ke na­chá­dza, bol by to ne­ko­neč­ný zo­znam.

Sa­moz­rej­me, že ta­ký­to roz­ľah­lý kve­ti­no­vý pries­tor si vy­ža­du­je ve­ľa sta­rost­li­vos­ti. Keď­že je v tej­to lo­ka­li­te veľ­mi zlá pô­da (štr­ko­vi­tá a tvr­dá ze­mi­na), po ce­lé tie ro­ky ju po­stup­ne zuš­ľach­ťu­jem. Sa­ma a na vlast­né ná­kla­dy vždy na jar do­ku­pu­jem a do­sý­pam kva­lit­nú ze­mi­nu a ná­sled­ne ju za­krý­vam mul­čo­va­cou kô­rou.

Môj pô­vod­ný zá­mer mať pek­nú pre­d­záh­rad­ku pod mo­ji­mi ok­na­mi sa po­stup­ne roz­ši­ro­val aj sme­rom k mo­jim su­se­dom (s ich sú­hla­som), až ku vcho­du na Kost­li­vé­ho 4, a tak­tiež sme­rom ku chod­ní­ku. A tak má mo­ja mi­ni-pre­d­záh­rad­ka mo­men­tál­ne roz­lo­hu 15 × 2 m (cca 30 m²), čo je už dosť roz­ľah­lý kve­ti­no­vý lán, a v mo­jom ve­ku (nad 70 ro­kov) je to dosť ná­roč­né na udr­žia­va­nie.

Keď­že mám k tej­to čin­nos­ti veľ­ký vzťah a je to vlast­ne mo­je ce­lo­ži­vot­né hob­by, kto­ré mi do­dá­va nie­len ener­giu a ra­dosť, ne­viem sa jej i na­priek zdra­vot­ným prob­lé­mom vzdať. V po­sled­nom ob­do­bí sa ku mne pri­da­la mla­dá su­sed­ka s rov­na­ký­mi zá­uj­ma­mi, kto­rú sa sna­žím za­svä­tiť do tej­to prá­ce. Do­kon­ca aj ma­lé de­ti, kto­ré po­stup­ne po od­cho­de pô­vod­ných oby­va­te­ľov v na­šom do­me pri­bú­da­jú, sa zau­jí­ma­jú o mo­je hob­by, a tak im po­nú­kam svoj zuš­ľach­te­ný pries­tor pre ich zá­ľu­by. Ob­čas si so svo­ji­mi ma­mič­ka­mi kú­pia ne­ja­ký kvie­tok, kto­rý im po­mô­žem za­sa­diť, a te­šia sa, keď ho mô­žu po­lie­vať.

Sna­žím sa z tej­to mla­dej ge­ne­rá­cie vy­cho­vať je­din­cov, kto­rým by zá­le­ža­lo, po­dob­ne ako mne, na pek­nom a upra­ve­nom pro­stre­dí v oko­lí náš­ho byd­lis­ka či síd­lis­ka. Nie­len oby­va­te­lia náš­ho do­mu ob­di­vu­jú môj kve­ti­no­vý zá­hon, ale ve­ľa oko­lo­idú­cich sa pri ňom čas­to a s ob­di­vom za­sta­vu­je a uvá­dza, že sa ra­di po tej­to čas­ti Po­šne pre­chá­dza­jú, aby sa moh­li po­ko­chať nád­he­rou, kto­rú im mo­ja pre­d­záh­rad­ka po­sky­tu­je.

Keď som sa pri­sťa­ho­va­la na prí­ze­mie na Bu­do­va­teľ­skú pred 20 rok­mi, za­ča­la som so zve­ľa­ďo­va­ním toh­to kús­ku ze­me, kde som vy­ko­pá­va­la sa­mý sta­veb­ný od­pad – teh­ly a ka­me­ne. Po ro­koch tvr­dej prá­ce oko­lo­idú­ci po­ze­ra­jú s ob­di­vom, čo mi v pre­d­záh­rad­ke prá­ve kvit­ne, a ho­vo­ria, že je to najk­raj­šia záh­rad­ka na Bu­do­va­teľ­skej.

Mám ra­da kve­ty a po­čas se­zó­ny mi tu kvit­ne cca 25–30 rôz­nych trva­liek a let­ni­čiek. Asi pred tro­mi rok­mi bo­la mo­ja záh­rad­ka vy­fo­te­ná v Ru­ži­nov­skom Echu ako jed­na z troch najk­raj­ších.

Mám už vy­še 80 ro­kov, som 26 ro­kov na in­va­lid­nom dô­chod­ku (ume­lé bed­ro­vé kĺby, on­ko­lo­gic­ká pa­cient­ka a i.) a z mo­jej „žob­ra­čen­ky“ ku­pu­jem všet­ky kve­ty, po­stre­ky a hno­ji­vá. Kú­pi­la som si aj ha­di­cu a z ok­na v ob­do­bí su­cha po­lie­vam. Vo­du, sa­moz­rej­me, tiež pla­tím ja.

Naj­viac ma vždy po­te­ší, keď po­ču­jem slo­vá po­chva­ly od ne­zná­mych oko­lo­idú­cich ľu­dí, ale­bo vi­dím z ok­na, ako sa pri­sta­via a fo­tia si kve­ty na mo­bil. Si­ly mi však do­chá­dza­jú, a tak roz­mýš­ľam a trá­pim sa, čo bu­de s mo­jou pre­d­záh­rad­kou ďa­lej – kto sa o ňu po­sta­rá? Bez sú­stav­nej sta­rost­li­vos­ti sa to­tiž za­krát­ko zme­ní na ne­poz­na­nie, pre­to­že bez prá­ce ras­tie len bu­ri­na.

Za­ča­li sme pred dvo­ma rok­mi z úpl­ne za­ned­ba­nej plo­chy pri do­me. Po­stup­ne sme zvlád­li spra­viť 3 pre­d­záh­rad­ky v štý­loch: jar, le­to, zi­ma. Sme ra­di, že tá­to krá­sa te­ší všet­kých oby­va­te­ľov Mie­ro­vej Ko­ló­nie 😉

Mo­ja pre­d­záh­rad­ka je ma­lý svet, kde sa stre­tá­va mi­nu­losť s prí­tom­nos­ťou. Ras­tie tu hor­ten­zia, kto­rá pa­mä­tá eš­te ča­sy, keď sa na­ša by­tov­ka len sta­va­la.

Pri­hlá­si­la som sa vlast­ne na pod­net su­se­dov, vraj by bo­la ško­da ne­uká­zať aj os­tat­ným, čo do­ká­že vznik­núť z lás­ky k mies­tu, kde člo­vek ži­je. A tak som to skú­si­la.

Mo­ja pre­d­záh­rad­ka je pre mňa ma­lý svet, kde sa stre­tá­va mi­nu­losť s prí­tom­nos­ťou. Ras­tie tam hor­ten­zia, kto­rá pa­mä­tá eš­te ča­sy, keď sa by­tov­ka len sta­va­la a pr­ví oby­va­te­lia sa sem sťa­ho­va­li. Je pre mňa sym­bo­lom to­ho, že nie­kto­ré ve­ci ma­jú hl­bo­ké ko­re­ne a sto­ja za to, aby sme ich za­cho­va­li.

K nej som po­stup­ne pri­dá­va­la no­vé prv­ky, kve­ty, far­by a ná­pa­dy. Spo­ji­la som sta­ré s no­vým štý­lom tak, aby to spo­lu la­di­lo a ma­lo du­šu. Do­mi­nan­tou je môj vlast­no­ruč­ne vy­ro­be­ný ma­ják, kto­rý ve­čer svie­ti – vo­lá­me ho Ma­ja­kov­ský. Je to ta­ký ti­chý stráž­ca záh­rad­ky a mož­no aj ma­lý sym­bol svet­la a ra­dos­ti.

A aby to ne­bo­lo len o rast­li­nách, mám tam aj dvoch bo­cia­nov, Bel­ku a Eda. Ro­bia spo­loč­nosť nie­len mne, ale čas­to vy­ča­ria úsmev aj oko­lo­idú­cim.

Mo­ja pre­d­záh­rad­ka nie je do­ko­na­lá pod­ľa pra­vi­diel, ale je sku­toč­ná, ži­vá a vy­tvo­re­ná srd­com. A mož­no prá­ve pre­to by si za­slú­ži­la zví­ťa­ziť.

Na­ša pre­d­záh­rad­ka na Astro­vej nie je len o rast­li­nách. Je to prí­beh ľu­dí, kto­rí tu ži­jú. Spo­ji­la nás so su­sed­mi, kto­rí sa do­vte­dy mož­no len po­zdra­vi­li, no dnes spo­lu tvo­ria nie­čo spo­loč­né. Záh­rad­kár­če­nie sa pre nás sta­lo hob­by, kto­ré nás ba­ví a na­pĺňa.

Po­stup­ne sa z toh­to mies­ta vy­tvo­ri­la ma­lá ko­mu­ni­ta. Ok­rem sta­rost­li­vos­ti o ze­leň tu spo­lu trá­vi­me čas – gri­lu­je­me, or­ga­ni­zu­je­me swap rast­lín a ve­cí, ro­bí­me kví­zy pre de­ti aj do­spe­lých či Mi­ku­lá­ša pre naj­men­ších. Pre­d­záh­rad­ka tak ži­je po­čas ce­lé­ho ro­ka.

Je to pries­tor, kto­rý sme si skráš­li­li vlast­ný­mi ru­ka­mi. Je prí­jem­né vi­dieť, ako sa oko­lo­idú­ci pri­sta­via a ob­di­vu­jú rozk­vit­nu­té kve­ty.

Na jej zá­kla­doch za­ča­li pra­co­vať už pr­ví oby­va­te­lia Astro­vej, kto­rí pre­d­záh­rad­ku za­lo­ži­li. My dnes na ich prá­ci sta­via­me, zve­ľa­ďu­je­me ju a dá­va­me jej no­vý ži­vot.

Pre­to si mys­lí­me, že by si na­ša pre­d­záh­rad­ka za­slú­ži­la vy­hrať. Nie je to len najk­raj­ší pries­tor, ale aj mies­to, kto­ré spá­ja ľu­dí.

V ro­ku 2011, keď som od­chá­dza­la do dô­chod­ku, bo­lo tu len päť vy­so­kých ih­lič­na­nov a bu­ri­na. Po­stup­ne som sa­ma, vlast­ný­mi si­la­mi a pros­tried­ka­mi pre­mie­ňa­la tú­to za­bu­ri­ne­nú a pre­ko­re­ne­nú plo­chu na pre­d­záh­rad­ku.

Tie­to stro­my jej sí­ce ne­dop­ra­jú ve­ľa sln­ka, vo­du na po­lie­va­nie tre­ba vy­ná­šať zo su­te­ré­nu a údrž­ba tej­to 64 m² pre­d­záh­rad­ky si vy­ža­du­je stov­ky ho­dín prá­ce roč­ne, ale ba­ví ma to. Len tých síl rok­mi ubú­da…

Na­ša pre­d­záh­rad­ka je je­di­neč­ná, pl­ná kviet­kov a jež­kov v po­čte 17 jež­kov, kto­ré sa cho­dia k nám na­piť vo­dič­ky, na­pa­pať a po­driem­kať. Záh­rad­ka je vo­ňa­vá ako v le­se, vo­nia kô­rou a rôz­no­ro­dos­ťou.

S lás­kou po­lie­va­me, tr­há­me bu­ri­nu, pri­kr­mu­je­me jež­kov špe­ciál­nou stra­vou pre voľ­ne ži­jú­ce jež­ky a dá­va­me im kaž­dý deň čerstvú vo­dič­ku. Má­me na­šu záh­rad­ku na re­lax a po­te­še­nie.

Ďa­ku­je­me za prí­le­ži­tosť pred­sta­viť na­šu záh­rad­ku, kto­rú sme ani ne­ma­li v plá­ne ni­kde zve­rej­ňo­vať, na­koľ­ko záh­rad­ka slú­ži po­ti­chúč­ky len na­šim pich­ľa­vým jež­kom. Su­se­dia po­me­no­va­li na­šu pre­d­záh­rad­ku Jež­ko­va.

Na­ša pre­d­záh­rad­ka ro­bí ra­dosť nie­len mne, ale aj oko­lo­idú­cim a su­se­dom. Veľ­mi ma te­ší, že aj v mo­jom ve­ku 86 ro­kov mám eš­te si­lu a ener­giu sa­diť, oko­pá­vať a po­lie­vať kve­tin­ky.

Keď však ke­dy­koľ­vek vy­j­dem na bal­kón a vi­dím, ako sa oko­lo­idú­ci pri­sta­via, fo­tia a ob­di­vu­jú kve­ty v pre­d­záh­rad­ke, dá­va mi to ďal­šiu ener­giu v tom po­kra­čo­vať a zve­ľa­ďo­vať ju. Ten­to rok sme vy­sa­di­li so su­se­dom aj ju­ky a mi­ni­záh­rad­ku s ro­do­den­dron­mi, veľ­mi sa to­mu te­ší­me.

Dú­fam, že mi pán Boh do­pra­je eš­te ve­ľa síl a ener­gie pri­ná­šať ra­dosť se­be aj iným aj ta­kou­to for­mou – mojou/našou pre­d­záh­rad­kou. Kaž­dá kve­tin­ka či krík kvit­ne v inom ob­do­bí, a tak je to pek­né od ja­ri až do pr­vé­ho sne­hu v no­vem­bri 🙂

Ne­za­po­ji­la som sa s úmys­lom sna­žiť sa vy­hrať. Nej­de o pre­d­záh­rad­ku v pra­vom zmys­le, ale ide o ke­dy­si za­ned­ba­ný pries­tor, na kto­rom sa hro­ma­di­li pneuma­ti­ky a zvyš­ky sta­veb­né­ho od­pa­du po pre­stav­bách by­tov. Stá­va sa z to­ho prí­rod­ná záh­ra­da v di­vo­kom štý­le, kde srn­ky po­jed­li všet­ky ro­do­den­dro­ny🙂 a cho­die­va­jú sem orať aj di­via­ky, čo ale nie je ta­ké zá­bav­né ako gur­mán­ske srn­ky.

Záh­ra­da je eš­te v pro­ce­se vývoja/prerodu a ur­či­te ne­pat­rí me­dzi tie „bez bu­rin­ky“😍, ale má úžas­nú at­mo­sfé­ru, v kto­rej sa „di­vo­či­na“ stre­tá s krás­ny­mi kus­mi dre­vín, a de­je sa to na­vy­še všet­ko v mest­skom pro­stre­dí.

Pre­d­záh­rad­ka a prá­ca na nej stme­li­la su­sed­ské vzťa­hy a čo je na tom naj­lep­šie, všet­ci su­se­dia sú z vyš­šej úrov­ne es­te­ti­ky nad­še­ní. Veď mrk­ni­te na PRED a PO.

Pre­čo má­me vy­hrať? Pre­to­že je najk­raj­šia! 😀 A je po­treb­né pre­pla­tiť spot­re­bo­va­nú vo­du… 😀

Mám 81 ro­kov. O pre­d­záh­rad­ku sa sta­rám už viac ako 15 ro­kov. Te­rén je veľ­mi ná­roč­ný, le­bo je to brie­žok pod uhlom asi 45 stup­ňov. Oko­lo­idú­ci a su­se­dia mi ho­vo­ria, že je to pas­tva pre oči. Do oko­lia sa ší­ri aj vô­ňa z mno­hých kve­tov. Nie­kto­rí si krás­ne kve­ty fo­tia.

Mno­hí sa ma pý­ta­jú, ako zvlá­dam ta­ký ko­pec, či som sa už nie­ke­dy ne­sko­tú­ľa­la. Na ta­kom kop­ci sa na­ozaj ťaž­ko udr­žia­va rov­no­vá­ha, ale keď vi­dím kvit­núť ten krás­ny pes­tro­fa­reb­ný ko­be­rec z kve­tov, ne­ľu­tu­jem ná­ma­hu.

Mo­ja pre­d­záh­rad­ka ne­bo­la vždy ta­ká, ako ju vi­dí­te dnes. Ke­dy­si to bol len kú­sok za­ned­ba­né­ho mies­ta pred pa­ne­lá­kom, kde rá­stla bu­ri­na a oko­lo kto­ré­ho ľu­dia skôr pre­šli bez po­všim­nu­tia.

Po­stup­ne som ju za­čal čis­tiť, sa­diť a kaž­dý rok o nie­čo vy­lep­šo­vať. Nie na­raz. Kvet po kve­te, zá­hon po zá­ho­ne. Dnes tu od sko­rej ja­ri kvit­nú kro­ku­sy, po­tom tu­li­pá­ny a nar­ci­sy, ne­skôr pi­von­ky, trval­ky a až do je­se­ne chry­zan­té­my.

Mám 80 ro­kov, tak­že už to nej­de tak rých­lo ako ke­dy­si. Ale prá­ve tá­to pre­d­záh­rad­ka mi dá­va dô­vod kaž­dý deň vy­jsť von, nie­čo upra­viť, po­liať, pre­sa­diť ale­bo len chví­ľu po­se­dieť a po­ze­rať sa, ako sa me­ní.

Naj­väč­šiu ra­dosť ne­mám len z kve­tov. Mám ju z to­ho, že sa pri nej za­sta­via su­se­dia, de­ti zo škôl­ky, ľu­dia ces­tou oko­lo. Nie­kto po­chvá­li, nie­kto sa usme­je, nie­kto sa len na chví­ľu spo­ma­lí. Cho­dia sem aj vče­ly od su­se­dov, tak­že mám po­cit, že sa nám upro­stred mes­ta po­da­ri­lo vy­tvo­riť ma­lý kú­sok prí­ro­dy.

V dneš­nej rých­lej do­be je to pre mňa mies­to po­ko­ja. A ve­rím, že nie­len pre mňa. Me­dzi pa­ne­lák­mi, ces­tou a kaž­do­den­ným ru­chom vzni­kol pries­tor, kde si člo­vek mô­že as­poň na chví­ľu vy­dých­nuť.

Pre­to by som bol rád, ke­by mo­ja pre­d­záh­rad­ka zau­ja­la aj po­ro­tu. Nie je do­ko­na­lá, ale je ro­be­ná s lás­kou, tr­pez­li­vos­ťou a poc­ti­vou prá­cou. A mož­no prá­ve o tom by ma­la byť pek­ná pre­d­záh­rad­ka naj­viac.

Keď sme na za­čiat­ku 70. ro­kov mi­nu­lé­ho sto­ro­čia do­sta­li v Dúb­rav­ke byt s pre­d­záh­rad­kou, bol to pre na­šu ro­di­nu spl­ne­ný sen, kto­rý nám, a dom­nie­vam sa, že aj ši­ro­ké­mu oko­liu, pri­ná­ša ra­dosť už viac ako 50 ro­kov. Po na­sťa­ho­va­ní bo­li sí­ce v pre­d­záh­rad­ke len kop­ce hli­ny, ale s ot­com (kto­rý vy­štu­do­val záh­rad­nú ar­chi­tek­tú­ru a vie­dol ma k záh­rad­ní­če­niu) a aj za po­mo­ci pria­te­ľov – su­se­dov sme sa pus­ti­li do prá­ce.

Do ro­ka bo­la pri na­šom pa­ne­lá­ku oá­za ze­le­ne a od­dy­chu. Pri­bud­lo aj viac ako 100 krí­kov ru­ží, kto­ré sme vy­sa­di­li do kru­hu pred pre­d­záh­rad­kou – ru­že nám ve­no­val ZARES, dnes je tam vy­sa­de­ný strom gin­ko bi­lo­ba. Od­me­nou za ná­ma­hu nám bo­la a je ra­dosť a po­chva­la oko­lo­idú­cich oby­va­te­ľov síd­lis­ka – dnes už dru­hej a mož­no aj tre­tej ge­ne­rá­cie Dúb­rav­ča­nov, ako aj oce­ne­nia pub­li­ko­va­né v tla­či, kni­hách a sú­ťa­žiach.

Ča­som ce­lá Dúb­rav­ka zo­ze­le­ne­la a po do­bu­do­va­ní in­fra­štruk­tú­ry aj vďa­ka kom­pe­tent­ným ľu­ďom v mest­skej čas­ti a hlav­nom mes­te sa sta­la prí­jem­ným mies­tom pre ži­vot. V na­šej pre­d­záh­rad­ke stro­my a kry vy­rást­li, nie­kto­ré bo­lo tre­ba ob­no­viť. No­vé skal­nič­ky pri­bú­da­li.

Najk­raj­šia je pre­d­záh­rad­ka na jar. Veľ­kým zá­žit­kom je kvit­nú­ca, dnes už tak­mer 50-roč­ná mag­nó­lia, ro­do­den­dro­ny, ale aj pr­vé kve­ty v skal­ke – sne­žien­ky, ble­du­le, hor­ce, le­ví­zie a množ­stvo ďal­ších. V le­te zá­hon ru­ží, po­pí­na­vé ru­že sia­ha­jú­ce až k ďal­šie­mu po­scho­diu, bo­ha­té, viac než 1 me­ter dl­hé muš­ká­ty a pe­tú­nie. Na je­seň sfar­be­né lís­tie vi­ni­ča. V zi­me sneh, z ne­ho vy­ku­ku­jú­ce lís­tie breč­ta­na a zo­bka­jú­ce vtá­či­ky. Stá­le je čo ob­di­vo­vať!

Mám dve záh­rad­ky, ale keď­že pra­vid­lá sú jas­né, pri­hla­su­jem tú­to mlad­šiu dá­mu, kto­rá vznik­la po­čas ko­ro­ny ako ná­pad, čo s voľ­ným ča­som. A mys­lím, že spl­ni­la účel.

Je sl­neč­ná, pl­ná rôz­nych kviet­kov a krí­kov, kto­ré lá­ka­jú včiel­ky a mo­tý­le. Je ra­dosť po­se­dieť si na la­vič­ke s dob­rou kni­hou a ká­vič­kou ale­bo s vnú­ča­ta­mi za­hrať kar­ty.

A ako bo­nus je po­chva­la od ľu­dí, čo sa za­sta­via, a vte­dy viem, že to ma­lo zmy­sel – vy­tvo­riť kú­sok ze­le­nej oá­zy v mes­te.

Na­šu pre­d­záh­rad­ku sme spo­lu so su­sed­ka­mi vy­bu­do­va­li pred 4 rok­mi a stá­le na jej skráš­ľo­va­ní pra­cu­je­me. Pre­d­záh­rad­ka ro­bí ra­dosť nie­len oko­lo­idú­cim, ale cho­dia sa na ňu po­ze­rať už aj ľu­dia, kto­rí ju po­zna­jú. Ro­bí ra­dosť de­tič­kám, kto­ré sa sem cho­dia po­ze­rať a uka­zu­jú na kviet­ky, kto­ré sa im pá­čia.

Záh­rad­ka je ro­be­ná tak, aby v kaž­dom roč­nom ob­do­bí nie­čo kvit­lo a bo­lo sa na čo po­ze­rať. Má­me ra­dosť a veľ­mi nás te­ší, že ľu­dia sa vždy pri­sta­via, po­po­ze­ra­jú, po­roz­prá­va­jú, po­chvá­lia, čo nás hre­je pri sr­dieč­ku a te­ší nás, že na­ša prá­ca pri­ná­ša ra­dosť oko­liu.

Do­kon­ca sa nám sta­lo, že oko­lo­idú­ci pár si fo­til pre­d­záh­rad­ku, že sa im pá­či­la. Čo nás eš­te veľ­mi te­ší, je, že sme bo­li in­špi­rá­ci­ou aj v su­sed­stve, kde sa na­šli ľu­dia, kto­rí sa sna­žia v rám­ci svo­jich mož­nos­tí udr­žia­vať kraj­šie pro­stre­die.

Do sú­ťa­že som sa pri­hlá­si­la, pre­to­že pes­to­va­nie kve­tov pred na­ším by­to­vým do­mom je pre mňa spô­so­bom, ako vniesť far­by a ži­vot do mest­ské­ho pro­stre­dia. Mo­jou naj­väč­šou mo­ti­vá­ci­ou je ro­biť ra­dosť nie­len su­se­dom, ale aj ná­hod­ným oko­lo­idú­cim, kto­rým po­hľad na rozk­vit­nu­tý zá­hon sprí­jem­ní deň.

Na jed­nej stra­ne se­pa­ro­va­nie od­pa­du a tým roz­ši­ro­va­nie kon­taj­ne­ro­vé­ho sto­jis­ka je vý­znam­ným prí­no­som pre ochra­nu ži­vot­né­ho pro­stre­dia, ne­ga­tí­vom však bo­lo umiest­ne­nie sto­jis­ka v pre­d­záh­rad­ke. V sna­he zmier­niť ten­to stav som s po­mo­cou su­se­dov za­do­vá­ži­la okras­né a hlav­ne stá­lo­ze­le­né krí­ky, kto­ré kon­taj­ne­ry za pár ro­kov pre­kry­li.

Ve­rím, že spo­loč­ný­mi si­la­mi mô­že­me pre­me­niť oko­lie náš­ho do­mu na kraj­šie a sr­deč­nej­šie mies­to pre všet­kých.