Drá­ma na za­stáv­ke Ri­vi­é­ra: Mat­ku s deť­mi pre­na­sle­do­val ne­zná­my muž, 20 ľu­dí sa pri­ze­ra­lo. Za­sta­li sa jej len dve mla­dé že­ny

Mat­ku kto­si sle­do­val. In­ci­dent s mi­mo­riad­ne hor­kou prí­chu­ťou za­lar­mo­val oby­va­te­ľov Kar­lo­vej Vsi a Dl­hých die­lov. Na so­ciál­nych sie­ťach sa ob­ja­vil ot­vo­re­ný list ma­mič­ky, kto­rá v so­bo­tu 27. jú­na pre­ži­la so svo­ji­mi deť­mi chví­le čí­re­ho stra­chu. Po­čas pre­chádz­ky ju to­tiž de­siat­ky mi­nút pre­na­sle­do­val ne­zná­my muž. Ho­ci na ruš­nej elek­trič­ko­vej za­stáv­ke Ri­vi­é­ra zú­fa­lo a na­hlas pro­si­la o po­moc, dr­vi­vá väč­ši­na prí­tom­ných ju od­ig­no­ro­va­la. Prí­pad opäť ot­vo­ril pál­či­vú té­mu ľud­skej ľa­hos­taj­nos­ti v na­šej spo­loč­nos­ti. (BA24)

20 mi­nút stra­chu a ig­no­ran­cia da­vu

Všet­ko sa to za­ča­lo ako oby­čaj­ná ví­ken­do­vá pre­chádz­ka s deť­mi. Ma­mič­ka si však po chví­li všim­la, že jej je ne­us­tá­le v pä­tách ne­zná­my člo­vek. „Asi 20 mi­nút cho­dil za mnou. Keď som priš­la na elek­trič­ko­vú za­stáv­ku Ri­vi­é­ra, bo­la som už veľ­mi vy­stra­še­ná,“ opi­su­je za­čia­tok drá­my au­tor­ka prís­pev­ku.

V sna­he ochrá­niť se­ba a svo­je de­ti za­ča­la na za­stáv­ke na­hlas kri­čať, že ju muž pre­na­sle­du­je a že sa bo­jí, aby pre­bra­la oko­lo­sto­ja­cich k ak­cii. Re­ak­cia ľu­dí ju však šo­ko­va­la. Na za­stáv­ke bo­lo v tom ča­se pri­bliž­ne 20 do­spe­lých osôb, no ne­po­mo­hol jej ani je­den je­di­ný člo­vek.

„Len dve úpl­ne ne­zná­me, od­váž­ne mla­dé že­ny sa ma za­sta­li a zo­sta­li s na­mi až do prí­cho­du po­lí­cie. Z ce­lé­ho srd­ca vám ďa­ku­jem, že ste ma v tej ťaž­kej chví­li ne­ne­cha­li sa­mu,“ od­ká­za­la hr­din­kám vy­stra­še­ná Bra­ti­slav­čan­ka.

Ag­re­sív­ny útok tes­ne pred prí­cho­dom po­lí­cie

Si­tu­ácia na za­stáv­ke v prie­be­hu mi­nút gra­do­va­la. Kým vy­stra­še­ná že­na te­le­fo­no­va­la na lin­ku po­lí­cie, pre­na­sle­do­va­teľ za­čal byť znač­ne ner­vóz­ny a na­hne­va­ný. Po­kú­sil sa k mat­ke s deť­mi pri­blí­žiť, no od­váž­ne mla­dé že­ny mu vlast­ný­mi te­la­mi za­ha­ta­li ces­tu.

„V jed­nom mo­men­te sa ku mne náh­le roz­be­hol, za­čal kri­čať a na­dá­vať,“ spo­mí­na po­ško­de­ná. Diev­ča­tá ho však fy­zic­ky za­dr­ža­li a jed­na z nich naň­ho tak ráz­ne skrík­la, že sa ag­re­sor zľa­kol a zo za­stáv­ky tes­ne pred prí­cho­dom po­li­caj­nej hliad­ky ušiel.

Pri­vo­la­ní po­li­caj­ti po prí­cho­de pre­če­sa­li oko­lie. O nie­koľ­ko dní ne­skôr sa po­ško­de­ná že­na na po­li­caj­nej sta­ni­ci do­zve­de­la iden­ti­tu mu­ža. Ide o 55 až 60-roč­né­ho miest­ne­ho bez­do­mov­ca s krát­ky­mi si­vý­mi vlas­mi a si­vou bra­dou, kto­rý me­ria oko­lo 180 cm a čas­to sa po­hy­bu­je v oko­lí Ri­vi­é­ry a Dl­hých die­lov s taš­ka­mi na prázd­ne fľa­še.

Po­lí­cia ho pod­ľa jej slov po­zná, tr­pí psy­chic­ký­mi prob­lé­ma­mi a ho­ci v tom­to prí­pa­de re­a­go­val ag­re­sív­ne, zvy­čaj­ne ho evi­du­jú ako „ne­škod­né­ho“.

„Ne­sta­raj­te sa do to­ho, nech to rie­ši po­lí­cia.“ Miest­ni zú­ria

Prís­pe­vok v kar­lo­ves­kej ko­mu­ni­te okam­ži­te vy­vo­lal búr­li­vú dis­ku­siu. Ľu­dia os­tro od­sú­di­li pa­si­vi­tu prí­tom­ných sved­kov. Pod­ľa ko­men­tu­jú­cich je smut­nou vi­zit­kou dneš­nej do­by, že ľu­dia rad­šej po­ze­ra­jú do mo­bi­lov ale­bo člo­ve­ka na ze­mi pre­kro­čia, ako­by ma­li za­siah­nuť.

Úpl­ným vr­cho­lom ab­sur­di­ty však bo­lo sve­dec­tvo au­tor­ky, kto­rá uvied­la, že jed­na zo star­ších pa­ni na za­stáv­ke do­kon­ca po­má­ha­jú­cim diev­ča­tám do­ho­vá­ra­la, aby sa do si­tu­ácie ne­sta­ra­li a ne­cha­li to na po­lí­ciu. „A kým prí­de po­lí­cia, má­me ča­kať, kým nás nie­kto na­pad­ne ale­bo zbi­je?“ pý­ta­li sa roz­hor­če­ne ko­men­tu­jú­ci. Ďal­šia oby­va­teľ­ka Mar­ti­na pri­da­la vlast­nú zlú skú­se­nosť, ke­dy ju bez­do­mo­vec ob­ťa­žo­val pria­mo v elek­trič­ke a ni­kto z ces­tu­jú­cich ne­po­ve­dal je­di­né slo­vo, do­kým ne­za­ča­la kri­čať sa­ma.

Svoj hnev ne­skrý­va­la ani pa­ni Pat­rí­cia: „Chla­pi, kde ste bo­li? Žia­den tam ne­stál? Či už ste fra­je­ri len za klá­ves­ni­ca­mi? To te­da ži­je­me úbo­hú do­bu, že­ne s deť­mi ne­po­môcť. Han­bi­te sa!“

Ako re­a­go­vať v po­dob­nej si­tu­ácii?

Ho­ci sa tá­to si­tu­ácia vďa­ka od­va­he dvoch žien skon­či­la bez zra­ne­ní, po­ško­de­ná pri­zná­va, že jej po­cit bez­pe­čia je po in­ci­den­te váž­ne na­ru­še­ný. Pod­ľa ko­men­tu­jú­cich (na­pr. Má­ria) bo­lo v da­nej chví­li ok­rem kri­ku rie­še­ním aj okam­ži­té vtia­hnu­tie de­tí do najb­liž­šej ot­vo­re­nej pre­vádz­ky – na­prí­klad do blíz­kej re­štau­rá­cie Ri­vi­é­ra či po­tra­vín Kraj (bý­va­lý Kon­taj­ner) – a vy­žia­da­nie si po­mo­ci od per­so­ná­lu v uzav­re­tom a strá­že­nom pries­to­re.

„Pro­sím vás všet­kých – ak vi­dí­te člo­ve­ka v nú­dzi, naj­mä ma­mu s ma­lý­mi deť­mi, kto­rá vás pria­mo pro­sí o po­moc, ne­buď­te ľa­hos­taj­ní. Nie­ke­dy mô­že aj ma­lý pre­jav od­va­hy nie­ko­mu za­chrá­niť po­cit bez­pe­čia ale­bo do­kon­ca ži­vot,“ uzat­vá­ra s ape­lom na ce­lú Bra­ti­sla­vu au­tor­ka prí­be­hu.

(Kar­lo­va Ves / Dl­hé Die­ly = na­ša srd­cov­ka, BA24)