Od ume­lec­kej fo­to­gra­fie v Zlí­ne a In­do­né­zie až k ol­tá­ru: V Bra­ti­sla­ve vy­svä­ti­li ne­tra­dič­né­ho no­vok­ňa­za Pet­ra Pi­ku­lí­ka

V mes­te vy­svä­ti­li kňa­za. Bra­ti­slav­ská Kar­lo­va Ves za­ži­la v so­bo­tu 6. jú­na 2026 vý­ni­moč­nú sláv­nosť. V Kos­to­le svä­té­ho Fran­tiš­ka pri­jal z rúk ot­ca bis­ku­pa Jo­ze­fa Haľ­ka svia­tosť kňazs­tva Pe­ter Pi­ku­lík, člen re­ho­le mi­no­ri­tov. Za ofi­ciál­nym cir­kev­ným ozna­mom sa však skrý­va hl­bo­ký a mi­mo­riad­ne in­špi­ra­tív­ny prí­beh mla­dé­ho mu­ža, kto­rý k re­hoľ­né­mu ha­bi­tu a kňaz­skej štó­le pre­šiel kľu­ka­tú ces­tu cez svet ume­nia, fo­to­gra­fic­ké ate­li­é­ry a exo­tic­kú In­do­né­ziu. (BA24)

Ná­stup do služ­by Bo­hu a je­ho de­ťom v Kris­to­vi

Kňaz­ská vy­sviac­ka je v ka­to­líc­kej cir­kvi chá­pa­ná ako hl­bo­ká du­chov­ná pre­me­na. Pro­stred­níc­tvom vkla­da­nia rúk bis­ku­pa kan­di­dát zís­ka­va ne­zru­ši­teľ­nú du­chov­nú moc slú­žiť Bo­hu a ko­mu­ni­te.

Pre 32-roč­né­ho Pet­ra Pi­ku­lí­ka, ro­dá­ka z Prie­vi­dze, však tá­to pre­me­na ne­za­ča­la v se­mi­ná­ri, ale pri pre­ze­ra­ní sta­rých fo­to­gra­fií.

Sláv­nost­ná ce­re­mó­nia v Kar­lo­vej Vsi

Sláv­nosť zhro­maž­di­la ve­ria­cich z far­nos­ti, zná­mych, pria­te­ľov a v pr­vom ra­de ro­di­nu bra­ta Pet­ra. Ne­chý­ba­li re­hoľ­ní spo­lu­b­ra­tia zo Slo­ven­ska, Čes­ka a Ta­lian­ska. Najv­zác­nej­ším hos­ťom bol ge­ne­rál­ny mi­nis­ter rá­du Car­los Tro­va­rel­li.

Bis­kup vo svo­jom prí­ho­vo­re pri­po­me­nul bra­to­vi Pet­ro­vi – a ne­pria­mo kaž­dé­mu z prí­tom­ných, že tak, ako sa do­te­raz sna­žil pri­blí­žiť k ľu­ďom cez ob­raz (keď­že Pe­ter je vy­štu­do­va­ný fo­to­graf), tak sa má te­raz ako kňaz stať ob­ra­zom Je­ži­ša – Dob­ré­ho pas­tie­ra.

Sa­mot­ná sláv­nosť sa nies­la v du­chu fran­tiš­kán­skej ra­dos­ti z Eucha­ris­tie, kňazs­tva a spo­lo­čen­stva. Kus­tód, brat Mar­tin zdô­raz­nil, že po­čas dvoj­ho­di­no­vej sláv­nos­ti in­ten­zív­ne po­cí­ti­li prí­tom­nosť Bo­žie­ho krá­ľov­stva.

Pe­ter Pi­ku­lík (32) po­chá­dza z Prie­vi­dze a má dve ses­try. Ukon­čil Pia­ris­tic­ké gym­ná­zi­um v Prie­vi­dzi a vy­štu­do­val fo­to­gra­fiu na Uni­ver­zi­te To­má­ša Ba­ťu v Zlí­ne. Fi­lo­zo­fiu a te­oló­giu štu­do­val v Bra­ti­sla­ve a v Rí­me. Už rok pô­so­bí v bra­ti­slav­skej ko­mu­ni­te ako dia­kon a uči­teľ ná­bo­žen­stva na Spo­je­nej ško­le sv. Fran­tiš­ka z As­si­si.

Diag­nó­za ume­lec: Svet­la, tie­ne a hľa­da­nie zmys­lu

Pe­ter bol už od det­stva vní­ma­ný ako bys­trý chla­pec so sil­ným sklo­nom k fi­lo­zo­fii a ume­niu. Od tri­nás­tich ro­kov ho fas­ci­no­va­la fo­to­gra­fia, čo ho ne­skôr pri­vied­lo k štú­diu ume­lec­kej fo­to­gra­fie v čes­kom Zlí­ne.

„Svet umel­cov je bo­ha­tý. Vo vše­obec­nos­ti mož­no po­ve­dať, že sú to du­še cit­li­vé na krá­su. Pre svo­ju cit­li­vosť sú však aj veľ­mi zra­ni­teľ­ní a ná­chyl­ní po­šmyk­núť sa na ne­spo­čet­né množ­stvo spô­so­bov,“ za­spo­mí­nal na svo­je štu­dent­ské ča­sy v roz­ho­vo­re pre far­ský ča­so­pis Bar­to­lo­mej.

Po štú­diu od­išiel do In­do­né­zie. Ho­ci žil v exo­tic­kom ra­ji, za­ží­val chví­le hl­bo­ké­ho vnú­tor­né­ho po­ko­ja, ale aj práz­dno­ty. Ko­ke­to­val so spi­ri­tu­ali­tou bez ná­bo­žen­stva, no stá­le cí­til, že mu nie­čo chý­ba. Ho­ci v tom ča­se na po­ste­li v exo­tic­kom spar­ne ob­čas za­blú­dil na strán­ky kňaz­ské­ho se­mi­ná­ra, je­ho čas eš­te ne­pri­šiel.

Mo­ment, ke­dy „spa­dol z ko­ňa“: Roz­hod­la jed­na fo­to­gra­fia

Zlom v je­ho ži­vo­te na­stal 8. ok­tób­ra 2018. Pe­ter vte­dy zá­lo­ho­val dá­ta zo sta­ré­ho po­čí­ta­ča a na­ra­zil na svoj vlast­ný au­to­por­trét, kto­rý ke­dy­si fo­til ako prí­beh s rek­vi­zi­ta­mi na pri­jí­mač­ky do Zlí­na. Na fot­ke bol zho­dou okol­nos­tí ob­le­če­ný v čier­nej ko­še­li s kňaz­ským ko­lá­ri­kom.

„Dob­re som ju po­znal, vi­del som ju ve­ľa­krát, ale v tom mo­men­te ma za­sko­či­la vnú­tor­ná otáz­ka: Mô­že to byť prav­da? Uve­ril som, že áno. A po­tom sa roz­trh­la hrá­dza,“ opi­su­je mo­ment svoj­ho hl­bo­ké­ho ob­rá­te­nia, kto­rý je­ho pria­te­lia pri­rov­ná­va­jú k zá­žit­ku svä­té­ho Pav­la.

Pre­čo prá­ve mi­no­ri­ti?

Pri hľa­da­ní svoj­ho mies­ta v cir­kvi ho oslo­vi­li mi­no­ri­ti – men­ší bra­tia svä­té­ho Fran­tiš­ka. Ich cha­riz­ma mu priš­la „prí­jem­ne vše­ob­jí­ma­jú­ca“. Na svä­tom Fran­tiš­ko­vi z As­si­si ho naj­viac in­špi­ru­je ra­di­kál­na po­ko­ra, lás­ka ku stvo­re­niu a naj­mä ra­dosť.

Pe­ter Pi­ku­lík bú­ra pred­sta­vy o upä­tých re­hoľ­ní­koch. Do cir­kev­ných ča­so­pi­sov pí­še ne­tra­dič­né a hl­bo­ké re­cen­zie o fil­moch a hud­be a sám ho­vo­rí, že vo vzťa­hu k Bo­hu ob­ja­vil ob­rov­skú dô­le­ži­tosť hu­mo­ru. „Ten, kto be­rie ra­dost­nú zvesť váž­ne, má v kaž­dej chví­li dô­vod sa smiať. Ra­dosť je ná­kaz­li­vá,“ tvr­dí no­vok­ňaz.

Je­ho ži­vot­nú fi­lo­zo­fiu pri­tom prek­va­pi­vo tref­ne de­fi­nu­je text pies­ne Com­pli­ca­ted od Av­ril La­vig­ne: „Chill out, what ya yel­lin‘ for? Lay back, it’s all be­en do­ne be­fo­re“ (Buď v po­ko­ji, na­čo kri­číš? Ne­chaj to plá­vať, všet­ko už bo­lo uro­be­né.)

Pod­ľa Pet­ra je v tých­to dvoch ve­tách pre ne­ho skry­tá na­je­fek­tív­nej­šie vy­jad­re­ná ná­dej Zmŕt­vychvs­ta­nia, v kto­rej chce žiť.

No­vá ka­pi­to­la služ­by

So­bot­ným ob­ra­dom v Kar­lo­vej Vsi sa pre Pet­ra Pi­ku­lí­ka za­vŕ­ši­la dl­há ces­ta for­má­cie. Bra­ti­slav­ská ar­ci­die­cé­za vy­jad­ri­la vďač­nosť za dar no­vé­ho kňa­za a vy­pro­su­je mu ver­nosť, múd­rosť a ra­dosť v služ­be.

Svet ume­nia tak mož­no stra­til ta­len­to­va­né­ho fo­to­gra­fa, no ľu­dia v ko­mu­ni­tách, kde bu­de pô­so­biť, zís­ka­li au­ten­tic­ké­ho kňa­za, kto­rý do­ko­na­le roz­umie hľa­da­niu, zra­ni­teľ­nos­ti a po­chyb­nos­tiam mo­der­né­ho člo­ve­ka.

(Far­nosť Prie­vi­dza, Bra­ti­slav­ská ar­ci­die­cé­za, TK KBS, TV Lux, Bis­kup­stvo Rož­ňa­va, BA24)