Do­jem­ná so­li­da­ri­ta v Ru­ži­no­ve: Su­se­dia sa lú­čia s pá­nom Iva­nom, kto­rý zo­mrel pri fon­tá­ne na Ex­ná­ro­vej. Pri­pra­vi­li mu spo­mien­ko­vé mies­to

Ivan už nie je me­dzi na­mi. Miest­na ko­mu­nit­ná sku­pi­na oby­va­te­ľov bra­ti­slav­ské­ho Ru­ži­no­va sa po­no­ri­la do smút­ku. Na ob­rub­ní­ku fon­tá­ny na Ex­ná­ro­vej uli­ci v lo­ka­li­te Po­šeň sa ob­ja­vi­la za­rá­mo­va­ná čier­no­bie­la fo­to­gra­fia, kríž, kve­ty a za­pá­le­né ka­han­ce. Su­se­dia si tak­to uc­ti­li pa­miat­ku 72-roč­né­ho Iva­na Ka­me­nic­ké­ho, kto­rý na tom­to mies­te strá­vil po­sled­né me­sia­ce svoj­ho ži­vo­ta a kon­com týžd­ňa na ňom zo­mrel. (RER)

Sluš­ný člo­vek, kto­rý od­mie­tal od­ísť do noc­ľa­hár­ne

Prí­beh pá­na Iva­na vy­vo­lal v miest­nej ko­mu­ni­te veľ­kú vl­nu emó­cií a ľud­skos­ti. Na uli­ci žil pri­bliž­ne dva ro­ky, pri­čom po­sled­né dva me­sia­ce bo­lo je­ho úto­čis­kom prá­ve oko­lie fon­tá­ny na Ex­ná­ro­vej uli­ci. Pod­ľa miest­nych oby­va­te­ľov iš­lo o mi­mo­riad­ne sluš­né­ho, ti­ché­ho a skrom­né­ho člo­ve­ka, kto­rý ne­bol ne­bez­peč­ný a od oko­lo­idú­cich si ni­kdy nič vy­nu­co­va­ne ne­pý­tal.

K si­tu­ácii sa vy­jad­ri­li via­ce­rí oby­va­te­lia, kto­rí sa mu až do po­sled­ných chvíľ sna­ži­li po­má­hať:

„Vo­lal sa Ivan Ka­me­nic­ký, bol na uli­ci dva ro­ky a po­sled­né dva me­sia­ce le­žal pri fon­tá­ne na Ex­ná­ro­vej. Ve­ľa z nás su­se­dov mu po­má­ha­lo, no­si­li sme mu jed­lo, de­ky a ve­ci. Vo­la­li sme aj do za­ria­de­ní, kto­ré rie­šia bez­do­mo­vec­tvo, priš­li aj na vý­jazd, ale nech­cel s ni­mi od­ísť, keď­že mal zle skú­se­nos­ti s noc­ľa­hár­ňa­mi. Bol veľ­mi sluš­ný, vždy s na­mi pre­ho­dil pár slov a po­ďa­ko­val za kaž­dú po­moc,“ na­pí­sal je­den z miest­nych oby­va­te­ľov.

Miest­ni sa pá­no­vi Iva­no­vi sna­ži­li no­siť tep­lé jed­lo, de­ky či spa­cie va­ky a opa­ko­va­ne kon­tak­to­va­li so­ciál­ne or­ga­ni­zá­cie ako De­paul či Va­gus. Za­ria­de­nia sa po­kú­ša­li o te­rén­ny zá­sah, pán Ivan však od­chod do uzav­re­tých pries­to­rov od­mie­tal.

Zdra­vot­ný stav sa rých­lo zhor­šil, po­môcť mu už ne­do­ká­za­li

Po­čas ho­rú­cich let­ných dní bol 72-roč­ný muž vy­sta­ve­ný ná­roč­ným pod­mien­kam, čo pri je­ho via­ce­rých zdra­vot­ných prob­lé­moch vied­lo k rých­le­mu zhor­še­niu fy­zic­ké­ho sta­vu.

V dru­hej po­lo­vi­ci týžd­ňa si vší­ma­ví su­se­dia všim­li, že sa už tak­mer ne­hý­be a pri­vo­la­li k ne­mu mest­skú po­lí­ciu aj zá­chran­ku. Ho­ci sa ho zdra­vot­ní­ci sna­ži­li ošet­riť, muž hos­pi­ta­li­zá­ciu či pre­voz od­mie­tol. V no­ci zo štvr­t­ka na pia­tok na mies­te sko­nal.

Spo­mien­ko­vé mies­to ako sym­bol ľud­skos­ti

Sprá­va o je­ho úmr­tí za­siah­la mno­hých Ru­ži­nov­ča­nov. Su­se­dia sa roz­hod­li ne­ne­chať je­ho od­chod bez po­všim­nu­tia. Na mies­te, kde trá­vil svo­je po­sled­né dni, vy­tvo­ri­li piet­ne mies­to so svieč­ka­mi a je­ho fo­to­gra­fi­ou s tex­tom „Ivan 1955 – 2026. Od­po­čí­vaj v po­ko­ji. Su­se­dia z oko­lia.“

Re­ak­cie oby­va­te­ľov uka­zu­jú, že aj v ano­ny­mi­te síd­lis­ka do­ká­že ko­mu­nit­ná so­li­da­ri­ta pre­ja­viť úc­tu k člo­ve­ku, kto­rý sa oci­tol na úpl­nom okra­ji spo­loč­nos­ti, no na­priek ťaž­ké­mu osu­du si za­cho­val svo­ju dôs­toj­nosť.

(Ru­ži­nov Echo Ru­ži­nov­ča­nov, BA24)