Spo­mí­na­me na Pav­la Múd­re­ho. Za­kla­da­teľ agen­tú­ry SITA už nie je me­dzi na­mi

S veľ­kým smút­kom som sa dnes do­zve­del, že nás vo ve­ku 75 ro­kov navž­dy opus­til Pa­vol Mud­ry, za­kla­da­teľ Me­dzi­ná­rod­né­ho tla­čo­vé­ho in­šti­tú­tu (IPI) na Slo­ven­sku a bý­va­lý ge­ne­rál­ny ria­di­teľ tla­čo­vej agen­tú­ry SITA.

Jed­nou z mo­jich pr­vých prác v ži­vo­te, už je to tak vy­še 25 ro­kov, bo­la prá­ca prá­ve v tla­čo­vej agen­tú­re SITA. Eš­te ako štu­dent som pri­jal job, kto­ré­ho ob­sa­hom bo­lo prí­sť kaž­dé rá­no na pol šies­tu do kan­ce­lá­rie, pri ká­ve si pre­čí­tať všet­ky ran­né no­vi­ny a do­pl­niť do pre­hľa­du uda­los­tí z pred­chá­dza­jú­ce­ho dňa tie, kto­ré tla­čo­vá agen­tú­ra ne­za­chy­ti­la.

Na­pí­sal som den­ne tak päť krát­kych člán­kov v slo­ven­či­ne a v an­glič­ti­ne (v tom ča­se na Slo­ven­sko pri­chá­dza­lo ve­ľa in­ves­to­rov, a tak som sa chtiac-nech­tiac na­učil v an­glič­ti­ne pí­sať o fab­ri­kách na káb­lo­vé zväz­ky, špe­ciál­ne lo­žis­ká a po­dob­né ja­zy­ko­vé chu­ťov­ky) a pred ôs­mou rá­no som už bol v ško­le ale­bo v dru­hej prá­ci.

Naj­ťaž­šie na tej­to prá­ci bo­lo to ran­né vstá­va­nie — nie­koľ­ko ro­kov, kaž­dé rá­no bu­dík na 4.30, mys­lel som, že si na to ča­som zvyk­nem, ale bol to pre mňa ťaž­ký boj po ce­lý čas.

Najk­raj­šie na tej­to prá­ci (ok­rem to­ho, že mi pla­ti­li za čí­ta­nie no­vín) bo­lo prí­sť rá­no pr­vý do prázd­nych kan­ce­lá­rií, odo­mknúť a rozs­vie­tiť si v úpl­nom kľu­de, za­liať si ká­vu (ne­spres­sá vte­dy eš­te ne­bo­li, tak­že rá­no za­čí­na­lo poc­ti­vým no­vi­nár­skym “tur­kom”) a po­tom ví­tať tých, kto­rí ne­skôr pri­chá­dza­li.

Pa­ľo bol už vte­dy veľ­ký šéf, ale pri­chá­dzal do kan­ce­lá­rie me­dzi pr­vý­mi, čas­to eš­te za tmy. Vždy sme pre­ho­di­li as­poň pár slov, čas­to sme sa o ak­tu­ál­nych ve­ciach roz­prá­va­li ove­ľa dl­h­šie, až to ob­čas ohro­zo­va­lo mo­ju uzá­vier­ku.

Je­ho vhľad, roz­hľad, a pri­tom úpl­ná nor­mál­nosť — on, ge­ne­rál­ny ria­di­teľ, de­ba­to­val so mnou, štu­den­tom-bri­gád­ni­kom — bu­dú pre mňa navž­dy ne­za­bud­nu­teľ­né.

V po­sled­ných ro­koch sme sa ne­pra­vi­del­ne stre­tá­va­li na ká­vach či pri rôz­nych spo­lo­čen­ských uda­los­tiach. Za­na­dá­va­li sme si na po­li­ti­ku, roz­prá­va­li sme sa o je­ho ma­me, Hil­de Múd­rej, tré­ner­ke sláv­ne­ho On­dre­ja Ne­pe­lu, o kniž­ke, kto­rú o nej po­má­hal pri­pra­viť, o pri­pra­vo­va­nom fil­me o nich.

Pa­ľo bol pre mňa zá­ro­veň ne­ko­neč­ným zá­sob­ní­kom pod­ne­tov zo síd­lis­ka 500 by­tov, kde žil, a vždy, keď sa mu nie­čo ne­pá­či­lo ale­bo bo­lo tre­ba nie­čo rie­šiť, mi ne­vá­hal hneď za­vo­lať.

Pa­ľo ovplyv­nil nie­koľ­ko ge­ne­rá­cií ľu­dí a no­vi­ná­rov. Bu­de mi chý­bať a bu­dem na ne­ho vždy v dob­rom spo­mí­nať.

Od­po­čí­vaj v po­ko­ji!