Ro­zál­ka je môj dru­hý do­mov: Prí­beh le­kár­ky, kto­rá sa o iko­nic­kú ka­pl­n­ku sta­rá už 40 ro­kov

La­ma­čan pred­sta­vil in­špi­ra­tív­nu že­nu. Ka­pl­n­ka sv. Ro­zá­lie nie je len ná­rod­nou kul­túr­nou pa­miat­kou, ale pre mno­hých miest­nych aj srd­com ko­mu­ni­ty. Svo­ju du­šu jej už viac ako šty­ri de­sať­ro­čia odo­vzdá­va do­ktor­ka Má­ria Vi­do­šo­vi­čo­vá. Že­na, kto­rá pop­ri ná­roč­nej le­kár­skej pra­xi a vý­cho­ve šies­tich de­tí stí­ha ot­vá­rať dve­re kos­to­la, zdo­biť ol­tár aj hra­bať lís­tie. (LM)





Od zá­sko­ku k ce­lo­ži­vot­nej služ­be


Ces­ta Má­rie Vi­do­šo­vi­čo­vej k služ­be kos­tol­níč­ky sa za­ča­la ne­ča­ka­ne a veľ­mi sko­ro, už v jej štr­nás­tich ro­koch. Pô­vod­ne ma­la len za­stú­piť svo­ju cho­rú krst­nú ma­mu. Po jej úmr­tí sa však roz­hod­la v služ­be po­kra­čo­vať. Dnes, po viac ako 40 ro­koch, ho­vo­rí o ka­pl­n­ke ako o svo­jom dru­hom do­mo­ve.

„Svoj­mu bu­dú­ce­mu man­že­lo­vi som vra­ve­la, že si be­rie mňa aj Ro­zál­ku,“ spo­mí­na s úsme­vom pa­ni Má­ria na ča­sy, ke­dy sa jej osob­ný ži­vot ne­od­de­li­teľ­ne pre­po­jil s tou­to his­to­ric­kou stav­bou.





Kos­tol­níč­ka, do­ktor­ka a ma­ma v jed­nom


Zla­diť prá­cu le­kár­ky, sta­rost­li­vosť o šesť de­tí a po­vin­nos­ti kos­tol­níč­ky ne­bo­lo vždy jed­no­du­ché. Ka­pl­n­ka sv. Ro­zá­lie však bo­la pre ro­di­nu Vi­do­šo­vi­čov­cov pri­ro­dze­nou sú­čas­ťou ži­vo­ta. De­ti v nej vy­ras­ta­li a s ťaž­ší­mi prá­ca­mi, ako je od­hŕňa­nie sne­hu či tech­nic­ká údrž­ba, vždy po­má­hal man­žel.


Služ­ba kos­tol­níč­ky v jej po­da­ní za­hŕňa ši­ro­ké spek­trum čin­nos­tí:

  • Príp­ra­va li­tur­gie: Chys­ta­nie ve­cí na om­še, krs­ty a so­bá­še.
  • Es­te­ti­ka a údrž­ba: Kve­ti­no­vá vý­zdo­ba, upra­to­va­nie a sta­rost­li­vosť o are­ál.
  • Du­chov­ný roz­mer: Vy­tvá­ra­nie pries­to­ru pre stí­še­nie a vnú­tor­ný po­koj náv­štev­ní­kov.





Zá­pas o zá­chra­nu pa­miat­ky


Ro­zál­ka má viac ako 300 ro­kov a jej pre­ži­tie do dneš­ných dní ne­bo­lo sa­moz­rej­mos­ťou. Pa­ni Má­ria si spo­mí­na na ťaž­ké ob­do­bia, ke­dy do ka­pl­n­ky za­te­ka­lo a jej ste­ny vl­h­li. Po ro­koch ne­ús­peš­ných ko­mi­sií sa na­ko­niec po­da­ri­lo zre­a­li­zo­vať kľú­čo­vé opra­vy – vý­me­nu stre­chy, okien a dve­rí. Veľ­kým oži­ve­ním pre ka­pl­n­ku bol pod­ľa nej aj prí­chod gréc­ko­ka­to­líc­kej far­nos­ti.

„Sna­ži­la som sa po­stup­ne po­ro­zu­mieť ich nád­her­nej spie­va­nej li­tur­gii. Priš­li sem skve­lí ľu­dia, s mno­hý­mi som sa spria­te­li­la,“ ho­vo­rí o no­vej ener­gii v sta­ro­by­lom pries­to­re.




La­mač ako lia­heň kres­ťan­skej kul­tú­ry


V roz­ho­vo­re pa­ni Má­ria po­od­ha­li­la aj ta­jom­stvo to­ho, pre­čo prá­ve z La­ma­ča vziš­lo toľ­ko zná­mych hu­dob­ných pro­jek­tov ako La­mačs­ké chvá­ly, At­lan­ta či Spie­van­ko­vo.

Zá­kla­dy po­lo­ži­li sil­né osob­nos­ti miest­nych kňa­zov v 80. a 90. ro­koch, kto­rí do­ká­za­li pri­tiah­nuť ro­di­ny s deť­mi a pod­po­ro­va­li mo­der­nú kres­ťan­skú hud­bu.

Ob­do­bieKľú­čo­vá osob­nosťPrí­nos pre ko­mu­ni­tu
80. ro­kyAlojz Gu­ba­laZa­lo­že­nie pr­vej mlá­dež­níc­kej hu­dob­nej sku­pi­ny.
90. ro­kyJán Su­cháňRoz­voj mlá­dež­níc­kych hnu­tí a vznik ka­piel.
Sú­čas­nosťKo­mu­ni­ta ro­dínSpo­loč­né ra­ňaj­ky na fa­re, gu­lá­še a vzá­jom­ná po­moc.




Má­ria Vi­do­šo­vi­čo­vá ve­rí, že sta­rať sa o ta­ké­to mies­ta má zmy­sel pre ďal­šie ge­ne­rá­cie. Ro­zál­ka pre ňu zo­stá­va mies­tom jed­no­du­chos­ti a po­ko­ja, kto­ré je ot­vo­re­né pre kaž­dé­ho, kto hľa­dá roz­jí­ma­nie.






(La­ma­čan, BA24)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *