Ne­ča­ka­né! Ho­ke­jo­vý Slo­van s Mi­cha­lom Ser­se­nom ne­rá­ta!

Lu­káš Hav­lí­ček

ge­ne­rál­ny ma­na­žér HC SLOVAN Bra­ti­sla­va

„Ďa­ku­je­me Ser­so­vi za je­ho služ­by, na­sa­de­nie a prí­stup líd­ra. V no­vej se­zó­ne sme sa roz­hod­li dať v de­fen­zí­ve viac prí­le­ži­tos­tí mla­dým hrá­čom, aby sa moh­li po­biť o svo­je mies­to v zo­sta­ve a my sme pre nich do­ká­za­li vy­tvo­riť do­sta­toč­ný hra­cí čas na ľa­de. Be­z­o­hľa­du na to, či bu­de ale­bo ne­bu­de Mi­chal ďa­lej po­kra­čo­vať v hráčs­kej ka­ri­é­re, ve­rí­me, že skôr či ne­skôr ho opäť pri­ví­ta­me v Slo­va­ne na inej, ako hráčs­kej po­zí­cii.“

Mi­chal Ser­sen

hráč

“Po po­sled­nom zá­pa­se vo Zvo­le­ne som sa vy­jad­ril, že chcem po­kra­čo­vať v hráčs­kej ka­ri­é­re, pri­čom som mal sa­moz­rej­me na mys­li po­kra­čo­va­nie v Slo­va­ne. Pri­bliž­ne dva týžd­ne po skon­če­ní se­zó­ny mi však ve­de­nie klu­bu ozná­mi­lo, že pre mňa ne­vie nájsť mies­to v zo­sta­ve a pre­to už s mo­ji­mi služ­ba­mi ako hrá­ča ne­po­čí­ta. Zá­ro­veň mi bo­la po­núk­nu­tá po­zí­cia asis­ten­ta tré­ne­ra pri 7. a 9. roč­ní­ku žia­kov Slo­va­na, kto­rú som si v mi­nu­los­ti mal mož­nosť vy­skú­šať. Po dô­klad­nom zvá­že­ní a s pri­hliad­nu­tím na skú­se­nos­ti, kto­ré som na­do­bu­dol po­čas viac než 20 ro­kov v pro­fe­si­onál­nom ho­ke­ji – nie­len ako hráč, ale aj v iných ob­las­tiach v po­sled­ných se­zó­nach – som sa roz­ho­dol tú­to po­nu­ku ne­pri­jať. Zva­žo­val som aj mož­nosť po­kra­čo­vať v klu­be na inej po­zí­cii, no ve­de­nie mi po­núk­lo iba spo­mí­na­nú po­zí­ciu a aj pre­to som sa roz­ho­dol po­kra­čo­vať v hráčs­kej ka­ri­é­re, ho­ci v tej­to chví­li eš­te ne­viem, kde bu­dem pô­so­biť. Chcem sa zo srd­ca po­ďa­ko­vať klu­bu HC SLOVAN Bra­ti­sla­va za to, že mi umož­nil spl­niť si sen stať sa pro­fe­si­onál­nym ho­ke­jis­tom. Som vďač­ný za prí­le­ži­tosť, kto­rú som do­stal už ako 16-roč­ný v A‑mužstve, za všet­ky chví­le, kto­ré som so Slo­va­nom pre­žil, a za pod­po­ru, kto­rú som cí­til po­čas ce­lej mo­jej ka­ri­é­ry od fan­tas­tic­kých fa­nú­ši­kov. Veľ­mi si vá­žim všet­ky maj­strov­ské osla­vy, kto­ré som so Slo­va­nom mo­hol za­žiť, no špe­ciál­ne mies­to v mo­jom srd­ci má ti­tul zo se­zó­ny, v kto­rej Slo­van osla­vo­val 100. vý­ro­čie za­lo­že­nia klu­bu, keď som ako ka­pi­tán mo­hol pri­viesť muž­stvo k zis­ku tro­fe­je — na to ni­kdy ne­za­bud­nem. Ďa­ku­jem všet­kým tré­ne­rom, ma­na­žé­rom a spo­lu­hrá­čom, kto­rí v Slo­va­ne pô­so­bi­li a pris­pe­li k môj­mu ho­ke­jo­vé­mu ras­tu, ako aj ve­de­niu klu­bu. Ob­rov­ska vďa­ka pat­rí Sam­ko­vi (Pet­rá­šo­vi) s Vla­dom (Ča­voj­com) za ce­lé tie ro­ky ich sta­rost­li­vos­ti, ako aj os­tat­ným kus­to­dom a ma­sé­rom. Tak­tiež špe­ciál­na vďa­ka pat­rí le­ká­rom a všet­kým fa­nú­ši­kom za ich dô­ve­ru, pod­po­ru a ver­nosť. Oso­bit­né po­ďa­ko­va­nie pat­rí mo­jim ro­di­čom, kto­rí ma pri­vied­li k ho­ke­ju a umož­ni­li mi pl­niť si svo­je sny. Ďa­ku­jem aj mo­jej ses­tre Ta­tia­ne a te­te Li­le, kto­ré ma od det­stva pod­po­ro­va­li a vždy mi fan­di­li. Špe­ciál­na vďa­ka pat­rí mo­jej man­žel­ke Zuz­ke, kto­rá pri mne sto­jí už od chví­le, keď som pr­vý­krát na­stú­pil za A‑mužstvo Slo­va­na. Je mo­jou ob­rov­skou opo­rou do­dnes — a te­raz už aj spo­lu s na­ši­mi dvo­ma syn­mi, kto­rí ro­bia ten­to prí­beh pre mňa eš­te vý­ni­moč­nej­ším. Po­kra­ču­jú v mo­jich šľa­pa­jach a ro­bia mi ob­rov­skú ra­dosť.”